Keď som bola malá, mama nám rozprávala jeden príbeh, ktorý sa stal v ich osade. Kedysi tam vraj žila tajomná žena – Margita. Nik nevedel, odkiaľ prišla. Nik ju nepoznal, nemala žiadnych príbuzných ani známych. Mala tmavé oči ako noc, nosila na hlave čiernu šatku a vždy, vždy chodila len sama. Pomalým krokom chodila po kamenistej ceste hore-dolu a k rieke. Tam si vždy sadla a ticho pozorovala hladinu alebo sa prešla po moste na druhú stranu, poobzerala sa a išla zas naspäť. Takto trávila Margita celé dni. Niektorí ľudia vraveli, že vie čítať z dlaní a pozná, čo sa komu stane. Niektorí sa jej báli a vyhýbali sa jej. Iní jej zas nosili chlieb a vodu, azda aby im povedala, čo ich čaká.
Raz večer v lete, ju ľudia opäť uvideli sedieť pod mostom pri rieke. Len tak, ticho, pozerala do vody. Pozerala sa na hladinu a na malé vlnky. Dívala sa svojimi tmavými očami na hviezdy, ktoré sa vo vode odrážali. Zdalo sa jej, akoby nebo bolo tak blízko, že azda sa aj môže dotknúť tých hviezd. Bolo to veľmi magické a priťahovalo ju to. Sedela tam celú noc a nasledujúci deň. A potom aj druhú noc a ešte jednu. Tak veľmi ju ten odraz na hladine fascinoval, tak veľmi ju pohlcoval. Občas ju niekto vyrušil, doniesol jej kúsok chleba či ju volal, aby šla domov. Ale ona tam zostala ticho sedieť.
Nasledujúci večer, keď sa opäť mali na oblohe ukázať hviezdy, neuvidela Margita na vodnej hladine ani jednu. Nebo sa zatiahlo sivými mračnami a z diaľky začal fúkať chladný vietor. Vlnky na hladine sa zmenili na vlny, ktoré špliechali o kamenistý breh. Margitina sukňa bola už celá premočená, keď z neba začali padať kvapky veľké ako sklenené guľky, s ktorými sa deti hrávajú a triafajú ich do jamky. Niekto bežal okolo, zakričal na ňu, aby sa šla schovať. Ona však nepočula a ticho tam sedela ďalej. Zahrmelo a zablyslo sa, z neba padali kvapky čoraz viac a viac. Margita už mala premočenú aj halenku, od toho ako voda špliechala. Hľadela do tých vĺn, akoby čakala na tie hviezdy. Čakala, kedy sa znovu objavia.
Voda jej siahala už po kolená, tak silno pršalo. Po tvári jej stekali kvapky, akoby tak silno plakala. Alebo to nebo plakalo s Margitou? Pršalo, ba lialo silno, ako keď sa z krhly voda leje.
Fúkalo a dážď šľahal silno do okien a klepotal o strechy domov. Cez osadu už tiekol malý potok, ako voda zo striech stekala, a vymýval si cestičku späť k rieke. Stromy sa pod tým vetrom ohýbali ako vŕbové prútiky a rastliny sa prikrčili k zemi, aby ich dážď nepolámal. Hrmelo a blýskalo sa, ako keď niekto starými hrncami búcha o seba. Tak silno duneli tie hromy, až sa deti skrývali pod perinu a ušká si radšej vankúšom pritlačili. Zvieratá sa od strachu schúlili a chvosty mali stiahnuté medzi nohami. Voda z rieky stále stúpala, bola už tak vysoko, že Margite siahala po bedrá.
Zahrmelo dosiaľ najsilnejšie, blesk z neba šľahol až po zem, jeho lúč osvetlil celú krajinu navôkol. V tej chvíli sa nadvihla voda v rieke a svojou silou prelomila drevený most. Zaliala okolité polia. Pršalo ešte celú noc, až do rána, nik sa neodvážil vyjsť von, až kým prvé ranné lúče slnka nepošteklili spáčov pod noštekmi.
Všade bolo veľa vody a blata po silnej búrke. No keď slniečko zem presušilo svojimi lúčmi, vybrali sa ľudia k rieke most opraviť. Striaslo ich od hrôzy, keď tam na brehu našli topánky a šatku, ktoré patrili Margite. Hľadali ju popri tom brehu, volali na ňu, aj okolitý les prehľadali. Márne. Voda ju v tú noc vzala so sebou.
Ako tam tak stáli, na mieste, kde našli jej topánky a šatku, tej, čo im z dlane čítala, začali sa za Margitu modliť. Pomodlili sa Zdravas Mária aj Otčenáš, zaspievali pieseň na jej pamiatku. Keď sa už išli prežehnať nad tými ostatkami, zrazu sa zazdalo, akoby sa pred nimi na vodnej hladine zjavila sama Margita s akýmsi malým chlapcom. Aj keď to bol iba okamih, ženy zaraz pochopili, že to bol jej syn. Azda toho pri tej rieke stále hľadala? Ktovie, možno aj on do tej vody spadol. Ženy sa prežehnali a rozpŕchli sa do svojich domovov, aby povedali ďalej, čo videli.
Odvtedy sa hovorí, že keď ideš v noci cez ten most a pozrieš sa dole do vody, môžeš ju vidieť, ako sa hrá so svojím synom. Niektorí ich vraj aj počuli, ale len vtedy, keď mesiac svietil a voda bola pokojná.Starí Rómovia ešte hovoria, že keď ideš v noci cez most, nepozeraj sa do vody príliš dlho. Lebo keď sa ti stretne pohľad s jej tmavými očami, môžeš sa v nej stratiť tiež.
