Kedysi dávno žil v jednej rómskej osade muž menom Samo. Bol hrdý, silný a všetci ho počúvali. Keď niečo povedal, nikto sa neodvážil pochybovať a už vôbec nie mu oponovať. Jeho hrdosť rástla a rástla, až sám nedovidel na jej koniec. Vyžarovala z neho obrovská sila a istota. Tak veľmi si veril, až mal pocit, že azda všetko môže, že dokáže viac než ostatní. Že je viac než ostatní. Tak veľmi v seba veril.
Samo mal však jeden veľký hriech: príliš často prisahal. Prisahal, aby azda ešte viac podporil svoje slová. Aby ešte viac v neho verili. Najprv prisahal len v nedeľu, potom už prisahal každý deň a potom prisahal na všetko, čo povedal. Prisahal aj sám pred sebou a, napokon, prisahal aj vtedy, keď nehovoril pravdu.
Či to tak robil zámerne alebo snáď nevedomky, zakaždým zdvihol ruku k nebu a vravel: „Prisahám na Boha, že vravím pravdu.“ A Boh mlčal. Prvý raz, druhý raz, aj tretí.
Samo opojený sám sebou sa cítil ako hrdina, ako v rajskej záhrade.
Jedného dňa sedel na lavičke pred svojím domom ako kráľ na tróne. Pozeral na okolité domy a mal pocit, že je nedotknuteľný. Zahĺbený do seba nezbadal, že už prišla noc. Bola to zvláštna noc, vietor nefúkal, aj psy boli ticho. Samo si to vôbec nevšimol. Nevšimol si ani, že do osady po cestičke kráčala stará žena v tmavom plášti. Nik ju nepoznal, nik ju predtým nevidel. Ľudia ju len ticho pozdravili a pobrali sa do svojich domovov, akoby cítili vo vzduchu čosi zlovestné. Žena kráčala pomalým krokom po prašnej ceste opierajúc sa o veľkú krivú palicu. Zastavila sa až pred Samom a povedala: „Ty, čo si volal Boha ako svedka – vieš, že keď voláš Boha, musí prísť a počúvať?“
Samo si ju najprv ani nevšimol, taký bol opojený sám sebou. Jej slová však zazvonili ako zvon katedrály a jeho duša im rozumela. Pozrel sa ňu a potom sa hlasno rozosmial. „To sú len slová,“ odvetil. Trochu sa pomrvil na lavičke a opäť sa pohrúžil do svojich sladkých pocitov o sebe samom.
Žena tam stále ticho stála. Hlbokým pohľadom sa mu pozrela rovno do očí a druhý raz k nemu prehovorila: „Slová sú ako nôž. Raz pichnú a potom krv už nezastavíš.“
Samo sa ňu len tupo pozrel, potom sa znova hlasno rozosmial, smial sa, až sa po stehnách udieral, až mu slzy tiekli. Keď sa dosmial, až ho brucho bolelo od toho záchvatu. Ženu nazval starou babou bláznivou a poslal ju preč kade ľahšie. Keď sa nepohla z miesta, kričal po nej, aj bakuľou sa zahnal. Žena sa napokon na tej prašnej ceste otočila na opätkoch, udrela palicou o zem a tretí raz prehovorila:. „Ten, kto krivo prisahá, toho trest neminie!“
Na druhý deň ráno sa Samo zobudil dolámaný, akoby spal na kameňoch a nie v mäkkej posteli. Kohút ešte nekikiríkal, suseda ešte nestihla kozičku poslať na pašu a detičky v teplých postieľkach ešte len pomaly otvárali zlepené očká snami o ďalekých krajinách.
Samo vykročil na dvor, chcel sa po ťažkej noci opláchnuť. Bol zmätený, takto zvláštne sa už dávno necítil. No zvyk je železná košeľa a preto aj Samo hneď pri prvej príležitosti, azda aby mu bolo lepšie, azda aby sa hneď a zaraz cítil byť sám sebou, krivo zaprisahal. No len čo to vyriekol nahlas, len čo to dopovedal, onemel. Hrdlo mu stiahlo, v krku mu vyschlo. Preľakol sa až zbledol, chlpy na rukách sa mu zježili, vypil vodu, behal ako splašený kôň hore-dolu, ruky vzpínal k nebu, susedom dačo ukazoval, tí ho po chrbte búchali, dole hlavou sa vešal, bylinkárku vyhľadal… Nič nepomohlo. Od toho dňa, po všetky ďalšie dni už nikdy viac neprehovoril.
Sedával pri ohni sám. Najprv za ním chodievali ľudia, ale on len tupo do zeme hľadel. Po čase sa s ním už nik nerozprával. Prestali si ho všímať, len deti okolo neho pobehovali, šťuchali doňho a skúšali či im dačo nepovie. On však len mlčky sedel pri tom svojom ohni a každý večer písal paličkou do prašnej zeme mená tých, ktorí tiež krivo prisahali.
Od tých čias, keď sa pri prísahách zrazu zdvihne vietor bez dôvodu, starí ľudia hovoria:
„To Samo hľadá toho, kto prisahal na Boha bez pravdy.“
A tak sa dodnes medzi Rómami hovorí:
Na Boha a na nebo neprisahaj, ak nevieš, či hovoríš pravdu. Lebo Boh počúva aj vidí všetko.
