Hovorí sa, že kedysi dávno, za starých čias, tiekla pri rómskej osade rieka taká tmavá, že sa v nej aj hviezdy báli pozrieť sami na seba. Kto nemusel, radšej tade nešiel. A kto musel, ten kráčal len pomaly, s pokorou a modlitbou na perách.
Ľudia ju volali Devla (rómsky Boh), lebo vraj len Boh vedel, čo ukrýva na dne.
No boli aj takí, ktorých lákala svojou silou a temnou hĺbkou. Azda preto, že aj oni v sebe cítili dačo magické, alebo preto, že boli nevinní a prostí a takých Boh chráni od počiatku až na veky vekov. Chodila k nej aj mladá dievčina, Marika sa volala. Bola tichá ako tá rieka a tajomná, ale v očiach mala svetlo, čo neuhasí ani noc. Každý večer chodila k vode a spievala piesne o láske a o budúcnosti, čo ju čaká. Spievala z hĺbky srdca, spievala tej rieke a spievala nebu nad ňou. V tých piesňach bola skrytá pravda, akou Boh obdaril tých, čo mu načúvajú. A Cigáni boli vždy Bohu blízko.
Raz večer, keď Marika spievala rieke, začul ju mladý Gadžo z dediny. Bol veľmi bohatý a namyslený, ale slová mal sladké ako med. Zadíval sa jej do očí a započúval do jej piesní. Zatúžil po nej ako muž túži po žene. Bola to túžba silná, ale pominuteľná ako všetky túžby tohto sveta. Keď sa ich človek nasýti, neprinesú mu nič. Sú ako prasknutá mydlová bublina či ako ranný vánok, ktorý sa obtrie o líčko dieťaťa. A Gadžo vtedy pri tej rieke zatúžil po Marike a tak jej prisahal, že si ju vezme a že ju odvedie od biedy v akej žila, že bude Pani. Marika očarená chvíľou, ktorá sa jej zdala taká skutočná, mu uverila. Tá chvíľa, keď spievala rieke o láske, bola skutočná. Aj Gadžo bol ozajstný. Jeho sľuby však prekrýval tenký závoj noci, ktorý delil pravdu od zbožnej predstavy. Noc má takú moc, že nás mätie, a tak to bolo aj bude. Ľudia sa nikdy nepoučia. Aj Marika vtedy uverila a zaľúbila sa doňho.
Od toho dňa pretieklo v rieke nemálo vody avšak Gadžovu túžbu rýchlo vystriedali pochybnosti. Keď prišiel deň sľúbenej svadby, neprišiel. Bál sa, čo na to povedia iní gadžovia. Bál sa, že povedia, že si berie špinavú Rómku. Už sa mu nezdala taká ako vtedy v noci. Už nenašiel pre ňu sladké slová, už necítil vôňu jej vlasov. A napokon už na ňu ani nepomyslel. Jeho myseľ si rýchlo našla iné túžby, ktoré poháňali jeho kroky preč od Mariky. Jeho srdce spalo dlhým spánkom.
Marika, v bielych šatách a s kvetmi vo vlasoch, sedela dlho pri tej rieke. Jej radosť sa zmenila
na smútok a veľký žiaľ taký tmavý a hlboký ako tá rieka.
„Prečo si mi klamal?“ naklonila sa a zašepkala do vody. Zmocnil sa jej pocit hnevu a zúfalstva, cítila sa ponížená a oklamaná. Marika dlho pozerala na hladinu tmavej vody. Dívala sa na malé vlnky a tie ju úplne pohltili, cítila s nimi spojitosť, cítila, že k nim patrí, že je ich súčasťou. Slovami prekliala toho Gádža aj celý jeho rod. Rieka jemne zašumela. Šššš-šššš-šššš-šššš. Kolísala ju svojou pokojnou uspávankou. A potom, voda ticho prehovorila a Marika jej porozumela. „Kto krivdu spácha v mene lásky, toho vezmem,“ zašumela. Prstami sa dotkla hladiny, akoby ju chcela pohladiť, sklonila sa k nej akoby ju chcela objať ako starú priateľku. Zašepkala jej tíško čary, poznala ich odjakživa, a voda ju láskavo zobrala so sebou. Bol to ich svadobný tanec.
Biele šaty sa stratili v tmavej farbe rieky a kvety z jej vlasov odniesol prúd ďaleko odtiaľ.
Prešlo veľa dní a ľuďom sa zdalo, že rieka je ešte tmavšia ako predtým.Po roku tade prechádzal Gadžo s rodinou a potreboval prejsť cez most. Už dávno zabudol na Mariku, na svoj sľub, na piesne a vôňu jej vlasov. Ako vždy, namyslený s bradou dohora kráčal vpred na most. Lenže vtedy sa rozvírila voda, hladina stúpla a stiahla so sebou Gadža aj s rodinou. Bolo to strašné, kričali, vrieskali, vzpínali ruky, až kým ich rieka nezaliala a neumlčala. Tí, ktorí to videli, strachom zmeraveli. V kostiach ich zamrazilo, oči si zakrývali alebo Boha vzývali. Gadžovi a jeho rodine nebolo pomoci.
Od toho dňa sa ľudia ešte viac báli tadiaľ prejsť. Tú rieku volali aj Tichá pomsta, za to, čo urobil Gadžo.
