V jednej dedine, na ďalekom kamenistom kopci, stojí starý drevený kríž. Ľudia hovoria, že kedysi pri ňom niekto zomrel. Vraj to bol muž – samotár, čo nemal nikoho, iba veľký čierny plášť. Hovorilo sa, že tiež ovládal mágiu. Ľudia sa ho oprávnene báli a vyhýbali sa mu, lebo bol skrátka čudný, tichý a stále sám. Túlal sa dedinou v tom svojom plášti, no jedného dňa sa vybral hore kopcom a zastavil pri kríži. Tu si kľakol a na mieste zomrel. Odvtedy sa vraví, že ten, kto sa vyberie rovnakým smerom ako muž v plášti a prejde okolo kríža v istú večernú hodinu, môže ho stretnúť.
Raz večer rozprávala stará mama deťom tento príbeh, ale tie sa na ňom iba smiali. To nie je pravda – vraveli. Nechceli uveriť rečiam a poverám starších, no pokúšala ich zvedavosť. Spolu sa cítili silní a nedotknuteľní. V noci sa potichu vytratili z teplých perín a vykĺzli von. Zamierili rovno ku krížu na kamenistom kopci. Bolo už po polnoci, okolo jednej. Mesiac osvetľoval reliéf spiacej krajiny, ktorou prestupovalo ticho.
Deti stúpali hore kamenistým kopcom, keď zrazu okolo nich potichu prešiel muž. Nebolo mu vidno do tváre, len oči sa mu ligotali v svetle mesiaca. Jeho kroky boli nečujné – akoby sa len vznášal nad zemou. Deti zostali nehybne stáť, tuho sa držali za ruky, nezmohli sa na nič viac. Po chvíli premáhania však muža aspoň slušne pozdravili, to sa predsa patrí. Muž však nič nepovedal, len išiel ďalej.
Keď sa chceli deti vydať nazad, zistili, že nevedia nájsť cestu domov. Chodili dookola po tom istom poli a do kopca, stále rovnakou cestičkou, z ktorej nedokázali zísť. Trvalo to dlho, zdalo sa im, že možno aj dve hodiny. Boli tam ako začarovaní. Akoby sa s nimi ten kopec otáčal ako kolotoč. Prešli cestičkou dole a zrazu sa im zdalo, že sú opäť na vrchu pri kríži. A naopak. Obchádzali stále ten istý strom, chodili po rovnakej cestičke, znovu a znovu, hore-dolu. Akoby boli v nejakom tajomnom labyrinte. Alebo sa to len noc s nimi zahrávala? Chodili dookola až ich nohy boleli a na nočných košielkach sa im zachytával prach spod nôh.
Až odrazu uvideli znova toho pána. Sedel pokojne pri kríži, niečo si potichu mrmlal a ani sa na nich nepozrel. Deti sa rozbehli, kričali od strachu a utekali čo im nohy stačili. Zrazu sa im cesta domov odhalila a doviedla ich až k dverám. Prišli sem tak rýchlo, že sa nestačili čudovať. Pod perinami našli ešte zvyšky tepla, ktoré tam nechali. Boli azda preč iba chvíľu? Alebo sa im to len zdalo? Boľavé nohy a prach na košielkach hovorili samé za seba. No aj tak tu niečo nehralo. Únava ich však premohla skôr, než stihli vysloviť jediné slovko. Zabalili sa do perín a razom spali ako zabití.
Od tej noci starej mame verili každé slovo. A na pole a kopec sa už nikdy nevybrali. Ani ako deti, ani ako dospelí.
