Kedysi dávno nastalo veľké sucho. Zo zeme sa len prášilo a vietor ten prach rozfúkaval široko ďaleko. Ľudia sa modlili za dážď a úrodu, lebo sa im minuli všetky zásoby a zvieratá sa nemali kde pásť. Sucho v ústach mali, no od skorého rána sa modlili k Bohu, k Zemi aj k dažďu, spievali a tancovali tri dlhé dni a tri ešte dlhšie noci. Od únavy nevládali, nohy ich boleli od toho, ako do kruhu po tej prašnej zemi chodili. Zrazu sa však pred nimi z toho prachu vyjavila bytosť a takto prehovorila: „Milí moji Rómovia, vaše modlitby budú vyslyšané a privedú dážď. Zajtra začne pršať a bude pršať dlhých tridsať dní. Vy však pamätajte, počas tej doby nesmie nik prekročiť prah vašej osady, inak by ho nešťastie postihlo.“ Bytosť dohovorila a zmizla. Rómovia omámený jej veľkosťou a slovami padli od vyčerpania na tú prašnú zem a zaspali.
Schúlili sa jeden k druhému, zaprášené nohy si pod sukne a šatky skryli. Ráno, keď sa prebudili, nemohli uveriť vlastným očiam – nebo ich naozaj vyslyšalo. Obloha sa zatiahla tmavými hustými mračnami a začali z nej padať prvé kvapky na suchú zem.
Od radosti dvíhali ruky k nebu a vyplazovali jazyky, aby na ne pochytali kvapky veľké ako čerešne. Dážď im omýval zaprášené ruky a nohy, po tvárach im stekali kvapky radosti. Tak veľmi sa tešili. Aj zvieratá stáli vonku a s blaženým výrazom v tvári nechávali na seba padať hustý dážď.
A naozaj bolo tak, ako tá bytosť vravela. Pršalo veru dlho. Týždeň, aj druhý, a keď sa tretí chýlil ku koncu, prechádzal cez ich osadu kočiar so šľachticmi. Kolesami vytváral blatové koľaje a smeroval rovno k rieke. Voda v nej bola vysoká, oveľa vyššia než obvykle. Šľachtici chceli prejsť na druhú stranu, chceli ísť do mesta. Ľudia za nimi bežali, deti sa po blate šmýkali, div sa nepolámali, aby im v tom zabránili. Kričali na nich, ukazovali rukami, že nesmú ísť cez rieku, prosili ich nech počkajú týždeň, že určite ten dážď ustane. Oni ich však vysmiali a ďalej smerovali k miestu, kde býval brod. Ani sa neobzreli a vošli do vody. Ich biele kone začali strachom hlasno erdžať a chvosty dvíhať. Šibali ich po chrbte bičom, ale oni odmietali ísť ďalej. Voda sa dvíhala viac a viac, až sa kočiar prevrátil. Rómovia na brehu si pred tou hrôzou zakrývali oči. Všetci na voze, všetci do jedného sa utopili, aj šľachtici, aj ich sluhovia. Bol to strašný pohľad. Rómovia plakali, bolo im ľúto, že ich nedokázali zastaviť. Odvtedy sa hovorí, že keď príde tá hodina a ten deň v roku, keď sa to stalo, dá sa počuť, ako kone dupocú, erdžia a voda šumí tiež akosi inak.
A vraj aj husi, ktoré po rieke občas plávajú, začnú odrazu hlasno gágať, akoby sa niečoho zľakli. Ľudia hovoria, že to sa pripomína ten deň, keď voda vzala tých, čo nepočúvli.
