V kuchyni máme tapetu love you, po rómsky sa to povie kamav tut.
Keď robíme koláče, zmiešam cukor, vajce a múku. Zbytok dorobí babka.
Mama s nami nebýva.

Pamätám si, ako som sa pred pár rokmi prechádzal festivalom Atmosféra v Hontianskych Nemcoch, videl som tu stánky s oblečením, šperkami, knihami, boli tu veľké pódia pre kapely, ale aj malé, skryté v lese, kde sa konali komorné besedy s autormi či prednášky. Tá atmosféra bola naozaj čarovná, no i tak sa mi po rokoch vyjavuje iba jediná spomienka, keď som náhodou natrafil na pristavený karavan, pri ktorom bolo postavených niekoľko drevených tabúľ a na nich krátke príbehy rómskych detí.

Bolo to niečo neuveriteľné, niečo, čo ma vytrhlo z času aj miesta a musel som sa k nim neustále vracať. Tie príbehy mali len zopár viet, no i tak dokázali povedať tak mnoho. Akoby vyjadrovali všetko podstatné, bez omáčok a svojou úprimnosťou prenikali až do srdca. To je sila rómskej kultúry, znásobená ešte pohľadom dieťaťa.