S hercom a autorom Františkom Balogom sa o jeho Divadle actor Košice a divadelných hrách zameraných na rómsku tematiku zhovárala redaktorka magazínu MORE Naďa Uherová.

NU: V dramaturgii Divadla actor Košice sa venuješ okrem iného aj rómskej tematike. Aktuálne si predstavil novú drámu, ktorá je autorská a volá sa Dovidenia v Birkenau (autor Dominik Valeš, pozn. red., prečítať si ju môžete tu). Ako táto hra vznikla?

FB: Text vznikol vďaka tomu, že sme mali možnosť ísť do koncentračného tábora Birkenau. Absolvovali sme tu prehliadku a potom sme mali možnosť sa rozprávať aj so staršou pani, ktorá tento koncentračný tábor prežila. Začala nám rozprávať príbeh človeka, ktorý tam bol s ňou, no zomrel. Bol to Róm, ktorý žil od 11 rokov so svojou nevlastnou matkou. Vychovávala ho sama, navyše bol duševne chorý a nikdy skutočne nedospel. Aj keď mal už 35, jeho mentálny stav bol stále na úrovni 11-12 ročného chlapca.

Keď prišla druhá svetová vojna, tak nastúpili fašisti a začali prenasledovať Židov, Rómov a ďalšie menšiny a koncentračné tábory boli už „v plnom prúde“. Chlapec s matkou žili v malom byte, kde predtým žili Židia, nejakí Rómovi a tak ďalej. 

V 44. roku, keď Nemci v uliciach naháňali Rómov, Židov a ďalších, mal chlapec okrem mamy aj jedného dobrého kamaráta, ktorý sa však vzápätí postavil na stranu fašistov. Rozhodol sa Nemcom pomáhať, stať sa jedným z nich a zo svojho kamaráta si začal robiť srandu – učil ho nemecké frázy, učil ho pochodovať, chodiť so zástavou, učil ho proste všetky tie typické nemecké veci, ktoré však chlapec nebral ako nič zlé, ale skôr ako hru, ako niečo „úžasné“. Dokonca sa z toho tešil, že možno raz bude jedným z nich, že bude vojakom a stále s tým otravoval aj svoju mamu. Mama však vedela, o čo ide, že je to nebezpečná hra, do ktorej ho kamarát bez jeho vedomia stiahol.

A ako tušila, vypomstilo sa im to. Stalo sa to vtedy, keď na naliehanie chlapca zašla mama spolu s ním do obchodu, kde mu mala kúpiť takých tých malých hračkárskych vojačikov, no práve vtedy do obchodu nabehli fašisti a začali ich tam naháňať, strieľať a zabíjať. Chlapcovu mamu strelili pred jeho očami do hlavy. Predtým ešte stihla zakričať, nech utečie, tak sa rozbehol a podarilo sa mu do ich bytu dostať naspäť. Fašisti ho však, pochopiteľne, našli a ihneď ho presunuli do Birkenau. Tam ho zabili zhruba o dva dni.

Za ten čas však stihol všetko vyrozprávať tej pani, ktorá tam bola s ním a ktorá to prerozprávala zas nám. Ten príbeh je veľmi silný, a tak sme si povedali, či by sme z neho neurobili divadelnú hru. Nás to veľmi inšpiruje a mali by sa o tom dozvedieť aj ďalší ľudia. Mnohí netušia, aké to kedysi bolo naozaj.

Oslovil som nášho kolegu Dominika Valeša z Divadla actor, ktorému som tento príbeh vyrozprával zas ja a on z neho vytvoril monodrámu. Keďže je Dominik zároveň historik, bol v tom doma. V našom príbehu matku už nevidíme, chlapec iba prichádza do bytu, úplne vystrašený, a rozpráva o tom, ako mu zabili matku pred očami a potom sa vracia k tomu, ako s ňou žil, čo všetko zažívali a tak ďalej. Zároveň však vedel, že si poňho čoskoro prídu, lebo to po ňom kričali – táto monodráma sa odohráva práve v tomto medzičase.