Kde bolo, tam bolo, a musí to byť pravda, lebo o tom hovorili a stále hovoria starí cigáni, bola jedna cigánska osada. V tejto osade bývala aj stará Cigánka. Žila sama, nikoho nemala  a nikto si ani nepamätal, že by niekedy niekoho mala. O tejto starej žene Cigáni hovorili, že je veľmi prefíkaná, ale aj múdra. Cigáni ju napriek tomu mali radi, lebo im vždy vedela múdro poradiť a pomôcť. Aj v dedine ju gadžovia brali inak ako druhé cigánky. Vedeli, že Ilona je múdra, nedá sa nikomu oklamať, ale ani lajdácku prácu neurobí. Kde boli hrdé gazdinky, gadžovky, tam chodila len ona prácu urobiť. 

Raz  ju zavolala jedna bohatá gazdiná okná poumývať.                                                               

„Ilona, zajtra príď, poumývaš mi okná. Čakám vzácnu návštevu a celý dom musí byť čistý ako zo škatuľky“       

„Prídem pani gazdiná! Prídem skoro ráno!“ sľúbila Ilona.

Ráno prišla Ilona tak, ako sľúbila. Poumývala okná, vyšúchala dlážku, poumývala nábytok. Urobila všetko, čo gazdiná chcela.                                                                                                                                                                

„Zajtra príď zas, Ilona, budeme prať!“ povedala gazdiná. „Mám už veľa špinavej bielizne, a keď sa operie bude pokoj.  Uschne rýchlo, keď je tak horúco. A čo uschne, to hneď aj vyžehlíš! Príď tak ako dnes, skoro ráno!“                                                                                                                                     

„Ako poviete, pani gazdiná,“ ochotne prisľúbila Ilona.                                                                                                                                  

Na druhý deň ráno už Ilona u gazdinej prala a všetku prácu urobila tak, ako jej gazdiná nakázala. Gazdiná už varila obed, keď počula svojho manžela, ako na ňu volá: „Žena moja, žena moja, poď sa pozrieť, kto prišiel! To je radosť a veľké prekvapenie, syn nám  prišiel po pol roku domov!“                                                                                                                                    

Gazdiná vybehla na dvor, kde stál koč. Z neho vychádzal ich syn Paľko a ešte dvaja jeho kamaráti zo školy. Paľko utekal k mame a k otcovi, aby sa zvítali, potom im predstavil svojich kamarátov. Keď vchádzali do kuchyne, jeden jeho kamarát sa pozrel na Paľkových rodičov a povedal: „Vy si púšťate do domu Cigáňov?“                                                                                                                      

Paľka a jeho rodičov prekvapilo, čo povedal kamarát Julko. Usmiali sa na Ilonu, Paľko k nej podišiel, pozdravil ju, nahlas sa zasmial, otočil sa k Julkovi a povedal: „Julko, teta Ilona k nám chodí už roky. A moja mamička si ju stále volá, keď potrebuje pomôcť s nejakou prácou. My ju berieme ináč ako ty! Že, teta Ilonka?“

Ilona sa na Paľka tiež usmiala, bola rada, že sa jej pred kamarátom zastal. Paľko si myslel, že Julkovi to bude na vysvetlenie stačiť, no mýlil sa. Keď Ilona odchádzala, gazdiná  jej dávala výslužku a požiadala ju, aby sa aj zajtra zastavila u nej okolo obeda.