S Petrom Kamenským a Emíliou Kamenskou z divadla Concordia (nielen) o ich novej hre, rómskej rozprávke O zlatom tehliarovi. Rozhovor viedol Matej Rumanovský.

Divadlo Concordia z Banskej Štiavnice vzniklo v roku 2015 ako nezávislé bábkové divadlo. Združuje profesionálnych umeleckých tvorcov nielen v oblasti divadla, ale aj v iných umeleckých smeroch ako je hudba, literatúra, audiovizuálne či výtvarné umenie. Zameriava sa na bábkovú tvorbu pre deti a dospelých, ale aj autorskú činohernú tvorbu komorných inscenácií.

Matej Rumanovský: Rozprávku s rómskou tematikou ste dramatizovali prvýkrát, hoci pre rómsku komunitu ste hrali už mnohokrát. Prečo práve rozprávka O zlatom tehliarovi? V čom bola spomedzi iných výnimočná? 
Emília Kamenská: Keď sme hľadali vhodnú rómsku rozprávku, ktorú by sme spracovali do našej hry, tak sme si požičali viacero kníh z knižnice a hľadali sme rozprávky, ktoré by boli vhodné. Dlho som však takú, ktorá by ma oslovila a ktorá by mala vhodnú a silnú pointu, nevedela nájsť. Plus sme si pritom ešte hovorili, že pre koho to vlastne ideme hrať: pre komunitu Rómov alebo pre majoritu? Uvedomili sme si, že asi pravdepodobne to budeme viac hrávať pre majoritu, aj keď teda určite to chceme hrať aj pre Rómov v komunitných centrách, no to bude ešte záležať na tom, či a ako sa nám tam podarí dostať…
Jednou z našich motivácii bolo teda priblížiť majorite rómsku kultúru, jej príbeh, no väčšina z rozprávok, ktoré som vtedy čítala, mali jedno spoločné: pojednávali o veľkej chudobe Rómov, že nemali čo jesť, nemali sa ako zahriať a to sa tam obmieňalo v rôznych variáciách. Až pri tomto príbehu o zlatom tehliarovi sa to zlomilo. To všetko je síce aj tam, to je pravda, no celková myšlienka bola hlbšia, poučnejšia a pre publikum zaujímavejšia. V rodine zomrie jej živiteľ, rodina sa dostáva do problémov, deti nemajú čo jesť, no zachraňuje ich poctivý Dežo, brat bývalého živiteľa, ktorý sa okrem svojej rodiny postará aj o nich a je za to aj patrične odmenený. Keďže však išlo iba o krátku prózu, trochu som ju musela „zdivadeľniť“ a pointu dotvoriť. V tom mi zase pomohli predošlé načítané rozprávky, v ktorých sa presne opakovali určité vzorce, ktoré som potom zakomponovala do nášho príbehu.
Peter Kamenský: A boli sme tiež trošku rámcovaní tým, že sme mali vopred aj bábky – jutových manekínov, ktorých nám zapožičala obec Podhorie, veľmi pekne jej za to ďakujeme – takže aj v tých rozprávkach sme hľadali postavy, ktoré by sa hodili k týmto pripraveným bábkam. No, samozrejme,nešlo iba o to. Tou rozprávkou sa dá totiž veľmi dobre ukázať, že nie všetci Rómovia chcú druhých nejakým spôsobom oklamať, okabátiť alebo niečo podobné, čo je často v ľuďoch taký zaužívaný stereotyp. Dežo je poctivý Róm, ktorý si svojou prácou a poctivosťou chce zarobiť a stará sa nielen o svoju rodinu, ale aj o bratovu rodinu. Také niečo v iných rozprávkach, ktoré sme čítali, nebolo.