Stojím vedľa mamy. Silno ju držím za ruku, až sa na ňu pritískam.

Pozerám na ženy okolo seba. Pripadajú mi tak strašne štíhle a vysoké. Ako čierne skaly. 

A ony, ako by ma ani nevideli. Strácam sa medzi nimi.

Napätím chvíľami zadržiavam dych. Pohľad nakoniec upnem na staručkú ženu.

Leží na veľkej posteli.

Dýcha ťažko a pomaly, ale pokojne. Jej dcéra leží vedľa nej. Drží ju za ruku a druhou si podopiera hlavu. Potom mamu pohladí po tvári.

Napráva jaj vankúš, aby sa jej ležalo lepšie.

S očami dokorán čakám, čo sa bude diať. Pociťujem veľkú pokoru, že tu môžem byť.

Nasávam neopakovateľnosť tejto chvíle najviac, ako len desať ročné dieťa dokáže. 

Už aj v tomto veku chápem, že sa predo mnou odohráva niečo posvätné, nadprirodzené a zároveň tak ľudsky samozrejmé.

Vnímala som to ako nejakú sviatosť.

Smrť. Slovo, ktoré nemá nikto rád, ale vie, že raz musí prísť.

Niekto na posmrtný život neverí, ale i tak doň raz vstúpi. Či s tým súhlasí, alebo nie.

Naši starí Rómovia nám hovorievali, že človek musí žiť tak, aby sa raz nebál umrieť.

Viera v Boha a večný život patrili k nášmu každodennému životu. 

A hlavne na ten sme pamätali.

Keď v našej komunite umierala jedna z najobľúbenejších starých Rómiek, teta Štefková, mala som, ako som už povedala, desať rokov.

Bola veľmi láskavá a múdra.

Moja mama často spomínala, ako jej, čoby mladej prisťahovanej neveste, staršie Rómky pomáhali a ako dôležité to pre ňu bolo.

Teta Štefková bola jednou z nich.