Náš svet sa zmenšil…

Ružový hrnček s malou prasklinou v tvare blesku zohrieva premrznuté prsty, ktoré pomaly precitajú. Para z dychu prítomných zaplňuje malú miestnosť.

Vonia rumom z čerstvo vypitých kalíškov a lipovým čajom.

„Už to bude,“ vraví Babka v tmavej šatke s vyšívanými ružami a smeje sa naširoko až sa jej na líčkach robia jamky. Nedá sa ubrániť úsmevu. „Palikerav,“ poviem  a rukou zakryjem zvrchu kalíšok. „Ale no, treba sa zahriať aj zvnútra.“ Nalieva. „O chvíľu tu bude ako v peci“, smeje sa a v odraze malej lampy sa zaleskne jeden zlatý zub. 

„Voľakedy, keď nám bola zima, tak sme tancovali a spievali, kým sme sa nezahriali. Aj čardáše, aj smutné, kto mal akú rád. A muzikanti si ruky zohrievali dychom, aby im prsty k strunám neprimrzli. A dievčatá spievali a tancovali až mali líčka ako ruže. Bez toho spevu, tanca a hudby by sme zamrzli. Ale nie od zimy, ale od žiaľu. Naša duša potrebuje slobodu. Keď som bola malá, žili sme iba v maringotke, kočovali sme, celý svet bol náš.“


🔒

Dočítajte tento článok
s predplatným MORE

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť


Loading