Tam, kde slnko svieti cez deň rovnako ako večer, bola jedna osada. V tej osade bývala rodina, ktorá  mala jednu dcéru. Žili chudobne, ale nekradli ani nepodvádzali. Boli to slušní cigáni. No stalo sa nešťastie a otec – cigán, z večera do rána zomrel. Nikto nevedel prečo, lebo bol ešte mladý a zdravý. Nešťastná cigánka sa z toho nevedela spamätať. Utekala do neďalekého  lesíka za  osadou, padla na kolená a nahlas plakala. Na veľký plač sa k nej priblížili zvieratká. Schúlili sa pri nej a smútili s ňou. Keď sa vyplakala, utrela si slzy a pomaly sa vracala domov. Po ceste si hovorila: „Nebudem už plakať! Nebudem už viac svojej dcérke pridávať smútok! Budeme žiť ďalej, ako sa bude dať.“                                                                                                                                                             

Domov prišla unavená, ľahla si do postele a zaspala. Keď sa ráno zobudila, vstala a išla pripraviť niečo pre svoju dcéru na jedenie. Vychystala sa, že ide do dediny ku gazdinej, ale ešte pred odchodom išla svoju dcéru zobudiť. „Vstavaj, dcérka moja, ja idem do dediny ku gazdinej. Raňajky som ti prichystala a ty priprav niečo na obed, aby si nebola hladná!“