Mariana Bužová: Hlas, ktorý búra predsudky

Príspevok uverejňujeme v rámci cyklu, v ktorom predstavujeme mladé, nádejné talenty. Prečítajte si krátku poviedku od 17-ročnej Mariany Bužovej, štipendistky o. z. Divé maky:

Keď bola malá ani nevedela, že sa od druhých nejako líši. Ráchel sa narodila v teplej chalúpke, kam všetci obyvatelia osady prinášali drevo do starej piecky z druhej ruky.  Ľudia tancovali, spievali a hrali. Všetci spolu. Jej otec bol najlepším hudobníkom v osade, ktorého si každý vážil. Dúfali, že dcéra po ňom zdedí jeho zlatý hlas a že aj ona bude hlasom všetkých tých, ktorí nevedia ako začať rozprávať.

Rozdiely medzi sebou a inými nevidela ani keď mala desať. Vedela len to, že má veľmi rada spev, ocko hru na husliach a jej sestrenica najradšej tancuje a parádi sa. To bol jediný rozdiel, ktorý si uvedomovala. 

Potom zomrel jej ocko. Mamka jej povedala, že aj keď ju ocko nestihol naučiť hrať na husliach, od začiatku vedel, že po ňom zdedila zlatý hlas a odvahu bojovať za svojich blízkych.  Mama vraví, že celá osada vidí, aká je múdra a vie nádherne spievať, a preto sa všetci zhodli, že jej budú platiť lepšie vzdelanie, aby rozumela veciam, ktoré sa dejú mimo osady a bojovala za svojich ľudí. Nevedela, čo to ešte znamená, ale všetkých tých ľudí si vážila a chcela, aby na ňu raz boli hrdí. 

To, čo je na nej skutočne iné zistila, až na škole – žiadne dieťa tu nevyzeralo tak ako ona. Všetci na ňu tak divne pozerali a keď raz kráčala po chodbe začula aj to, ako si ostatní šepkajú o tom, aká je čierna, a že býva v špinavej osade. Vtedy sa s plačom rozbehla ku vchodovým dverám, kde stála štíhla blondínka a v rukách držala puzdro na husle. Tak veľmi jej pripomenula ocka, že sa rozplakala ešte viac. Blondínka sa k nej sklonila a predstavila sa ako učiteľka Zuzka. Keď ju nazvala krásnym dievčatkom, vedela, že ona nevidí jej farbu pleti, ale iba ju. Takú, aká je. Chytila ju za ruku a vošli spolu do miestnosti, kde bol iba klavír a pár stoličiek. Keď Zuzka vybrala husle a začala hrať, akoby  sa obe objavili v inom svete, tam, kde sú iba oni a hudba. Hrala s rovnakou vášňou ako jej ocko. Potom začala Ráchel spievať a učiteľka spozornela. Hneď jej bolo jasné, že sa stretla s niekým, kto svojím hlasom prinúti počúvať aj toho, kto nie je ochotný vypočuť, niekoho, kto je iný.

Ráchel začala s učiteľkou skladať pesničky o jej živote, o osade a o radosti, ktorú prežíva spolu s rodinou. Chcela spievať o tom, čo je pravda, čo iní ľudia nevidia. Teraz ako dvadsaťročná svojím hlasom reprezentuje tých, ktorých nechcú počúvať. Jej piesne pozná každý. Sama predtým, než začne súdiť niekoho, kto vyzerá inak, si spomenie na text svojej piesne, ktorá búra predsudky.