„Chlapi, ale uvedomujete si, čo to znamená… že niektorí z nás aj padnú?“….povie jeden z rešpektovaných mužov sediacich okolo plápolajúceho ohňa. Po jeho nečakaných slovách medzi ne  na chvíľu zatne ticho. Strašné ticho! Pozerajú do zeme. Rozmýšľajú.

Ja však hypnotizujem ich pery a čakám, čo povedia. Sedím na zemi a podopieram si hlavu o kolená mojich pokrčených nôh. Túlim sa k otcovi. Bude mi štrnásť.

Všade chodím s otcom. Kým sa narodil brat, ja som ho rada nahrádzala. 

Je teplá, nádherne hviezdnatá augustová noc. Cítim ten príjemný nočný vánok.

Chlapi sedia na stoličkách, na orechovom pníku, alebo na malej lavičke pri plote.

Je ich osem. V tom si otec všimne mojich vykuklených očí a zarazene mi  prikáže: „Nemáš čo tu počúvať, keď sa chlapi rozprávajú. Choď už domov…tieto veci nie sú pre deti“… 

Večer porady našich najstarších, i keď vlastne ešte veľmi mladých Rómskych chlapov, mi navždy drieme v podvedomí.

Milovala som letné večeri. Na dvoroch bolo veselo, deti lietali po ulici a cez dvory. Tu a tam hrala nejaká rómska či moderná hudba, alebo ak bol víkend, tak sa niekde na oslave či návšteve spievalo. Po večeroch som len tak sedela na lavičke a vnímala tu krásu spoločného života. 

Ale tamto leto bolo iné. Tiché. Prázdne. V ten augustový večer roku 1990, vánok mrazil…