Úryvok z knihy Čarovné príbehy, ktorá vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Elist.

Pastierka Bára sedela v tráve pod vysokou medzou a sledovala dobytok na lúke. Krík černíc, pod ktorým čupela, bol sfarbený do striebrosivého závoja. Takú ozdobu mu vyčarili kvapky jesennej hmly.  Keď sa Bára, čo i len trošku pohla, spustil sa na ňu hmlový černicový dáždik. Ale Bára sa temer nehýbala, sedela celkom ticho a pomaly, dýchala. Privrela ustato oči a priala si, aby sa stala súčasťou zeme, zrástla s ňou, ako korene stromov. Z rias jej viseli kvapky také veľké ako tie, čo sa nakopili na konci každého černicového lístku a pomaly padali dolu na zem. 

Po lícach sa jej podchvíľou kĺzali raz kvapka z lístia, raz kvapka z hlbokých tmavých očí. Nebolo ľahké rozoznať, ktorá kvapka odkiaľ pochádza. Len keď   kvapka občas zablúdila až k jej plným červeným perám, prezradila jazyku odkiaľ prichádza. Z neba cez černicové listy pozdrav začínajúcej jesene. Zo  srdca cez oko slaná slza smútku. 

 Sedela učupená na svahu  s mokrými nohami skrčenými pod sukňou. Medzi palcami na nohách jej trčala tráva. Na chodidlách mala bielu kožu, odutú vlhkom. Jednu ruku držala zovretú pri ústach, hrýzla si päsť a  nehybne hľadela pred seba, akoby silou vôle chcela rozohnať hmlu a uvidieť viac do diaľky.

Hmla jej však dovolila vidieť iba obrysy pasúceho sa dobytka. Koníka starého otca, čo postával obďaleč nebolo vidno vôbec.  Jeho prítomnosť prezrádzali iba zvuky. Jasne počula ako hryzká trávu, otriasa sa a erdží. Nemohla vidieť krásu orosených  kvapiek, ktoré sa trblietali ako prekrásne gorálky na jeho statnom tele. Dobytok sa k nej pomaly približoval,  jemne dupal kopytami. Zvieratá, s ktorými strávila na paši celé leto  akoby  sa o ňu báli, akoby ju chceli mať na dohľad, aby ju mohli chrániť pred nebezpečenstvom, pred niekým, alebo niečím, čo sa mohlo znenazdajky vynoriť z hmly a ublížiť jej. Zvieratá varovne zastrihali ušami.