Vzduch v obradnej sieni je ťažký a takmer nedýchateľný, vonku poriadne páli slnko. Ľudia radšej postávajú vonku v tieni stromov a čakajú, kedy začne obrad. Pri rakve stoja tí, čo boli nebožtíkovi najbližší. V tvárach sa im zračí smútok a žiaľ, ktorý dokáže do ľudských tvári vyryť iba smrť milovanej osoby. Šimon stojí najbližšie, pozerá do rakvy a akoby sám sebe neveril, že je to ten istý človek, ktorého tak dobre poznal a mal rád. Choroba, vek a smrť ho zmenili. Pristúpil k rakve, do vrecka na saku nebožtíka vložil malú fľašu s pálenkou, cigarety, zápalky, aby nebohý mal aj na druhom svete to, čo mal rád. Dotkol sa jeho ruky a stisol ju, zacítil ľadový dotyk smrti, zovrelo mu srdce a zabolelo ho v duši. Šimon zalapal po dychu, do hrdla sa mu natlačila hrča a takmer zavzlykal, zatisol mocne päste až zacítil bolesť, ako sa mu jeho vlastné nechty zarývajú do dlaní. Prežehnal sa a vyšiel von, uvoľnil si kravatu, rozopol vrchný gombík na košeli a zadíval sa na páliace slnko. „Oci je ti dobre?“ ozvalo sa pri ňom. Obzrel sa a uvidel svojho syna. „Má trinásť, no v tom obleku a kravate vyzerá ako dospelý,“ pomyslel si Šimon a pocítil nával hrdosti a lásky, položil synovi ruku na rameno a pohladil ho po kučerách. „Neboj sa, Jožko, nič mi nie je, len som potreboval trošku čerstvého vzduchu.“ 

Pohreb aj kar prebehli tak, ako kážu tradície Rómov, veľa sa plakalo, veľa pilo a ešte viac spomínalo. Veď kto by nepoznal starého Jana, ktorého v dedine všetci poznali pod prezývkou Beng. Ľudia ho volali Čert, ale nikto sa mu to neodvážil povedať do očí – takto to obdive strany rešpektovali. Šimon vyšiel von pred ich rodičovský dom, už tu veľmi dlho nebol. Cítil vôňu odkvitnutých kvetov čerešne, okolo uší mu bzučali komáre. Nadýchol sa a zhlboka vdýchol cigaretový dym. Zadíval sa do dediny, videl siluetu desiatok domov a spomínal na roky, keď tu vyrastal. Dedinu miloval, toto bolo jeho detstvo, kde zažil to najkrajšie.  Teraz žije s rodinou v meste, kde má prácu a deti, ktoré by si život na dedine nevedeli ani len predstaviť. Šimon sedel na dvore pod starou čerešňou, fajčil a díval sa na jasnú oblohu posiatu hviezdami. Premýšľal o svojom nebohom prastrýkovi a spomínal na to všetko, čo s ním zažil. Na lavičku si k nemu nebadane  prisadol jeho syn. Mal v ruke koláč, ktorý mu ponúkol. Šimon odmietavo pokrútil hlavou.

„Prečo už nejdeš spať?“ spýtal sa syna, ktorý odhrýzal z koláča.
„V tomto teple sa nedá spať a starká s mamou, tak tie budú klebetiť do rána a  pochybujem, že tu zaspím.“
„Ach jaj, synak, ty si mi len za chlapa, so všetkým máš problém,“ trochu nahnevane mu odpovedal Šimon.
„Ja viem, to ty v mojom veku si bol úplne iný a my sme len všetci rozmaznaní a nevieme si vážiť, čo máme. Oci, to som už počul.“ Jožko sa usmial a sledoval aká bude otcova reakcia.
Šimon zachmúril obočie a skúmavo sa zahľadel na syna. Ten stíchol a pozrel sa do zeme, náhlivo si hodil posledný kúsok koláča do úst, ktorý pomaly prežúval. Bolo ticho, vonku bolo počuť len koncert svrčkov, vzduch bol stále teplý a ťažký, ale dážď, tak ten nehrozil, lebo nikde nebolo ani len mráčka.
„Oci prečo, strýka Jana volali Beng?“
Šimon na chvíľu zatvoril oči a videl pred sebou svojho prastrýka v jeho typickom klobúku, vysoký, chudý, šľachovitý a mocný od ťažkej práce. Cítil sa ospalý a unavený a nechcelo sa mu rozprávať so synom, keďže cítil, že je pripitý tak ho chcel odbiť. „Volali ho tak, lebo ho nepoznali a báli sa ho pre jeho povahu, pre jeho výbušnosť, ak sa nazlostil tak lietali iskry, preto ho volali Beng (Čert).“ Šimon sa zohol a spod lavičky vytiahol fľašu, priložil si ju k ústam a pil poriadne silnú domácu pálenku, ktorá sa robí iba u nich v dedine. Telom sa mu rozlialo teplo a na čelo vystúpili kropaje potu. Spomenul si opäť na strýka Jana, na ich spoločné chvíle a rozhovory. Mal ho rád, bol mu ďalším starým otcom, uvedomil si, že ho už nikdy neuvidí, nestisne mu ruku na pozdrav, nevypije s ním pohárik dobrej pálenky. Pocítil nával smútku a bolestne si uvedomil, ako ho mal rád a ako mu bude chýbať. „Chceš počuť príbeh jeho života?“ spýtal sa syna a opäť si uhol z fľaše, v hlave pocítil nával horúčavy, ktorý ho však robil šťastným a neohrozeným.
Chlapec prikývol a so záujmom pozeral na otca.