„Bože, aká som bezradná, čo sa len stalo s mojím životom,“ rozmýšľala o tom každý deň, len čo sa zobudila. Nepokoj sa zjavil v poslednej fáze sna, keď nebo začína popolavieť, podobal sa na ledva znateľný zvuk. Ten vzdialený zvuk napĺňal izbu ako voda, najprv podlahu, každú minútu ho bolo čoraz viac. Jeho úroveň rástla, už siahal po dosku stola, po lampu, ktorá visela zo stropu, zvuk napĺňal všetko, v istú chvíľu ho bolo tak veľa, že vybuchol, jej pocity sa však pod tlakom paniky začali strácať, začal sa jej zmocňovať paralyzujúci strach.
„To smrť sa tak blízko prechádza,“ taká myšlienka sa zjavila, keď nepokoj dosiahol kritický bod a vyvolal náhly kŕč všetkých svalov. Vtedy sa jej chcelo kričať, lenže strach bol silnejší, stisol jej hrdlo. Zdalo sa jej, že sa zrazu pred ňou otvára priepasť, do ktorej padá, zúfalo mávajúc rukami a beznádejne hľadajúc oporný bod.
Mala tridsaťosem rokov, muža, dve deti. Pre ňu ako osobu, ktorá v nijakej veci nedokázala prijať rozhodnutie, toho bolo priveľa. Pritom toľko cudzích rozhodnutí zobrala na seba a zaplnila nimi svoj život. Zvykla si na to.
Včera… spomenula si na obchod, v ktorom kupovala žemle na raňajky. Svojou rukou, na ktorej sa začali objavovať maličké škvrny, čo na koži vytvárali svetlohnedý odlesk.
„Snáď to nie je starobou?“ pýtala sa znepokojene, všímajúc si zmeny na povrchu svojho tela.
„Telo,“ ukazovákom sa dotýkala svojej nohy alebo inej časti tela, predstavujúc si zoskupenie buniek, ktoré sa zúčastňujú tohto javu, „táto organická forma, pozbavená chýb a osadená na minerálnej kostre, formovala sa v dôsledku evolúcie v priebehu tisícročí, a ja nemám vplyv na jeho funkcie a konečný výsledok,“ zanovito si pre seba opakovala.
V obchode sa dívala na poličky s pečivom, na košíky so žemľami. Dokonca na tej najnižšej úrovni uspokojenia fyzického hladu sa produkty líšili jeden od druhého.
Chlieb. Nevedela zdôvodniť tie rozdiely, nedokázala odhadnúť dôležité príčiny, podľa ktorých je vystavená do popredia primitívna biologická potreba, podčiarkujúc tie odlišnosti.
„Ako vždy,“ keď vyslovila tie slová, nesnažila sa pochopiť ich ukrytý podtext. Myšlienka, že ktosi rozhodol o tom, čo zvyčajne kupovala, u nej nevyvolávala odpor. Nikdy, odkedy ju považujú za dospelú, nič nebolo natoľko jednoduché, aby u nej vyvolávalo protest, rozhodný vzdor…
„Všetko okolo sa príliš komplikuje, dá sa to zmeniť iba úctivým správaním,“ nemala iné vysvetlenie.
„Vo svojom živote som neurobila žiadnu hlúposť, žiadnu chybu, za ktorú by som teraz mala trpieť,“ hovorila si, kŕčovite stískala okraj paplóna a dívala sa, ako sa v súmraku čoraz výraznejšie črtá štvorcové okno.
V susednej izbe spal jej muž. Bola mu vďačná za tú ľahostajnosť, hoci vedela, že ju klame, podvádza, že sa s ňou nudí, dokonca sa to ani nesnaží skrývať.
„Budeš mojou ženou?“ opýtal sa jej pred dvadsiatimi rokmi, keď stál uprostred izby pred jej rodičmi.
„Áno,“ odpovedala za ňu matka. A to bolo všetko.
„Nikoho som neľúbila, neviem, čo znamená milovať,“ bála sa okamihu, keď niekto odhalí tú strašnú pravdu. Vo filmoch, v televízii ukazovali mladých zamilovaných ľudí. Zarazene sa dívala na ich správanie. Stratila všetky ilúzie, že by ju také niečo ešte v živote postretlo. Kedysi počítala s tým, že časom sa to všetko zmení.
„Ako to – počúvať a nenapĺňať si uši hudbou, dívať sa, a nedať obrazu možnosť, aby ho oči ovládli?“ často o tom uvažovala a usilovala sa pochopiť samu seba, ale nič z toho nebolo.
„Možno si len predstavujem, že žijem. Prečo je to všetko také divné?“ kládla si naivné otázky.
To, čo sa vtedy stalo, nenazývala chybou.
Keď jej syn Lukáš dovŕšil osem rokov a dcérka Malgosia šesť, dostala z práce poukaz na rekreáciu pri mori. Ten výlet si nevybrala kvôli deťom a už vonkoncom nie kvôli potrebe odpočinku.
„Všetci to predsa robia,“ takúto odpoveď si pre seba pripravila pre prípad, že si niekedy bude musieť položiť takúto otázku.
Vedela, že to, čo pred sebou chcela ukryť, je more, ktoré k nej od narodenia organicky patrilo, sprevádzalo ju počas hry s rovesníkmi, bolo pri nej v každej chvíli života, za chrbtom, večer sa vlievalo do šedivosti za oknom izby a neustále ju znepokojovalo. Mala v sebe jeho lahodné vlnenie a tŕpla pri pomyslení na jeho nekonečnosť. Chcela vedieť, ako vyzerá, čo pocíti, keď sa ocitne na jeho brehu.
V autobuse deťom striktne zakázala nadväzovať kontakty s rovesníkmi, nechcela, aby nabrali tú smelosť a odvahu, vďaka ktorej človek získava drzosť voči životu. Ich svet stavala z obáv a pocitu neodvratnej pohromy, zo strachu pred inými a nedôvery vo vlastné očakávania a túžby.
„Nikoho nesmiete o nič prosiť, dokonca ani keď ide o vodu alebo chlieb,“ zakazovala im, prv než vošli do autobusu. „Je lepšie zomrieť od smädu a hladu.“
Lukáš zagúľal očami, od hnevu mu stmavli, vedel totiž o miestach, kde sa svet skladá zo zábavy, a uťahoval si zo strohých pravidiel, ktoré im chcela vštepiť. Mlčky, ľahostajne utíšila detskú vzburu, stačilo, keď položila ruku na jeho plece. Pohŕdala sebou za to, že nie je v spoločenstve veselých a opitých rekreantov, no pomyslenie na to, že by mohla byť medzi nimi, v nej vzbudzovala šialený strach. Samej od seba sa jej len zriedka chcelo spievať a smiať, teraz sa v nej všetko ustálilo, desila ju vlastná rozhodnosť, cestovala, lebo tam bolo niečo také, čo malo navždy zmeniť jej život.
Všetci traja sa tlačili na dvojsedadle potiahnutom umelou kožou, menšie tašky boli vyložené nad ich hlavami, kufor, pre nedostatok miesta v kufri, stál v uličke. Sedeli rovno, deti sa sústredene dívali cez okno. Keď zjedli chlebíky, ktoré im pripravila ráno pred odchodom, zapili to sladeným čajom z fľašky, na ktorej zostala etiketa z vodky, hoci sa jej to protivilo a napínalo ju, keď sa dívala na hrdlo fľaše zamastené od masla a vnútri zbadala omrvinky chleba. Lenže uvážila, že práve takto sa musí správať, a jej chute sú tu zbytočné.
Podnikové rekreačné stredisko sa rozprestieralo na dune a vynímalo sa po celom okolí. Vyzeralo celkom slušne, pripomínalo súčasný hotel pre hviezdy Azúrového pobrežia, niečo podobné videla v zahraničných filmoch. Dostali peknú izbu na južnej strane s dvoma posteľami, farebným televízorom a balkónom. Krv jej vystúpila do hlavy, keď podišla k oknu. Pocítila blízkosť mora, jeho šum naplnil celý priestor, každý jeho nádych mal slanú príchuť. Dívala sa na lesnaté kopce, tam, kde sa končila zeleň, uvidela rybársku dedinku, červené strechy domčekov, bielu vežu kostolíka. Pohľad z balkóna pripomínal obrázok namaľovaný pastelovými farbami. Pri myšlienke na to, že prozreteľnosť odmerala jej výhľad na more a uväznila ho v okenných rámoch natretých bielou farbou, sa jej uľavilo.
„Nemôže to byť ako krajinka kúpená na púti, aký význam by potom malo moje čakanie,“ pomyslela si.
Večer sa rozhodla ísť na prechádzku. Hneď po večeri uložila deti do postele. Bolo ešte vidno, ale pre každý prípad zasvietila svetlo v kúpeľni. Zakázala im kričať, nahlas sa rozprávať, vychádzať na balkón, behať po chodbe. Bola si istá, že deti sa budú správať slušne, ako im prikázala.
Dlho do noci sa túlala po dunách. Piesok sa jej zdal drobný a špinavý. Všade sa povaľovali papiere a fľaše. Prvý dojem ju sklamal, cítila sa ponížene a rozčarovane. V takomto stave sa bála pozrieť na more. Sadla si do piesku, oprela sa o akýsi pník, dívala sa na sivé nebo, počítala hviezdy. Jej telo sa pomaly zbavovalo nepokoja, naladilo sa na symfóniu mora.
Neodvážila sa zájsť na pláž. Vrátila sa do izby. V prítmí zbadala naširoko otvorené dcérine oči. Dívala sa na ňu skúmavým pohľadom, bez emócií, akoby pozorovala chrobáka prevráteného na chrbát alebo svetlom oslepeného krtka. Takým pohľadom sa dívala na svet.
„Viem, že si nás nikdy nemala rada,“ potichu povedala Malgosia.
„Takto sa so mnou nikdy nerozprávaj,“ ukončila rozhovor, preľaknutá týmto detským objavom.
Nasledujúci deň sa k tejto epizóde nevrátila. Po raňajkách nešla plávať s ostatnými, zostala sama na pláži, rukami sa prehrabávala v špinavom piesku, vyberala vrchnáky od piva, nemohla sa dočkať obeda. Popoludní išli všetci na výlet, deti posadila do autobusu a zverila ich do opatery manželom, ktorí bývali v susednej izbe. Výletu sa vyhla pre únavu a bolesti hlavy. Keď utíchli hlasy rekreantov, obliekla si plavky a nebadane vyšla z budovy. Váhala, akoby išla urobiť niečo neprístojné, vybrala sa k moru. Zbadala ľudí ďaleko od brehu, vyzeralo to, že voda tam je plytká, sotva po prsia. Prekvapil ju prvý dotyk s morom. Studená vlna jej jemne pohladila nohy, aby sa znepokojene vzdialila, no znovu nabrala odvahu a po chvíli sa vrátila… Nečakala, že piesok sa jej pod nohami začne strácať, unikať na všetky strany, že sa jej natlačí medzi prsty, aby jej nežne pohladkal nohy, ktoré zareagujú stiahnutím svalov. Ponárala sa čoraz viac do vody, bola čoraz bližšie k miestu, kde ešte pred chvíľou videla kúpajúcich sa ľudí. Ľahko a natešene sa vznášala vo vlnách, zdalo sa jej, že more jej objíma bedrá. Voda jej prenikala pod plavky, lahodne jej omývala prsia, pocítila, ako jej pod vplyvom láskania stuhli bradavky. Zavírili v pomalom tanci, huspeninové a bezvládne, osvietené slnkom medúzy. Zdalo sa jej, že sa vnára do nekonečných vĺn, že sa stáva ich organickou súčasťou, ktorá sa vracia na svoje miesto – k prameňu života… Jej dych, rytmus srdca ovládlo more… Iba dvihla bradu a vysunula špičku jazyka, keď vlna narazila o jej plecia, striasala kvapky na jej pery.
Keď sa obzrela, nevidela breh. Za jej chrbtom sa dvíhalo a zároveň klesalo more zakrývajúce blankytné nebo. Postavila sa na špičky, ruky položila na hladinu mora, zažmúrila oči a kolísala sa spolu s ním. Bola slobodná a pokojná, na tvári cítila teplé slnečné lúče.
To, odkiaľ prichádza a kam má namierené, nemalo význam.
Plynúci čas nemá význam.
Nič už nemalo význam.
„Čo robíte?“ začula chlapčenský hlas. „Prosím vás, čo to robíte?“ v hlase bolo cítiť prekvapenie.
Otvorila oči. Zblízka sa na ňu díval asi osemnásťročný mládenec. Mal opálenú tvár, oči veľké od prekvapenia, také ako jej syn, a široké zmyselné pery.
„Stvorené na bozkávanie,“ pomyslela si nevdojak.
Díval sa jej rovno do očí, zbadala, ako v nich rastie vzrušenie. Nafukovačka, na ktorej ležal, postrčená vlnou ju udrela do čela. Stratila rovnováhu, napila sa vody, chcela sa pohnúť, ale necítila si telo. Nahol sa nad hladinu. Pred sebou zbadala stužku, ktorou mal k jeho zápästiu priviazanú nafukovačku. Jednou rukou ju chytil za driek, druhou jej začal masírovať pokožku. Ohýbal jej ruky, nútil ju, aby pohybovala nohami, opatrne ju dvíhal za stehná. V istej chvíli sa jej nechtiac dotkol pŕs.
„Prepáčte,“ povedal a odtiahol ruku.
Zbadala, ako sa červená, ako mu na mladej šiji energicky pulzujú žily, potešilo ju to.
„Si pekná,“ nečakane zašepkal, bozkával jej šiju a túlil sa k nej.
Zatvorila oči, a on ju objímal čoraz smelšie, akoby sa hanba a rozpaky rozplynuli vo vode. Odpovedala mu na jeho detské bozky, na bojazlivé dotyky, až kým sa jej telo naplnilo teplom.
Keď chlapec vytiahol nafukovačku na breh, celkom ju opustili sily a on, pridržiavajúc si jej ruku na pleciach, ju zdvihol. Nevedela, kde má veci a ako sa dostane do rekreačného zariadenia. Tackala sa, akoby bola opitá, odpočívala pri každej lavičke. Vtedy ju ukradomky bozkával, jeho nežná detská dlaň putovala po jej tele.
„Si taká krásna. Je to možné? Bolo to naozaj?“ hľadal uistenie v jej očiach.
Nevedela, čo mu má povedať, bála sa naňho pozrieť, bola v rozpakoch, zrazu v nej všetko vyhaslo.
„Prepáčte, prepáčte, čo sa stalo?“
„Je to iba sen,“ zašepkala, keď sa napokon dostala k ubytovni.
Ležala horeznačky na posteli a dívala sa do stropu. Neprestajne okolo seba cítila vôňu toho chlapca. Voňala ním jej pokožka, cítila ho na perách, keď si oblizla ústa, voňali ním jej dlane.
„Som psychicky labilná, veď je tо dieťa,“ dunelo jej v hlave.
Začula hukot motora autobusu, vracajúceho sa z výletu, počula Gosine opatrné kroky na schodoch, hrubý Lukášov hlas. Predstierala, že spí, a pomyslela si, že na všetko prídu, keď otvorí oči.
„Mamička, prepáč, prepáč za včerajšok,“ tichučko povedala dcérka, keď sa vkladala do postele.
V tú noc prvýkrát počula zvuk, ktorý ju odvtedy sprevádzal každú noc a privádzal ju do nepríčetnosti.„To smrť sa túla tak blízko,“ po prvýkrát si vtedy pomyslela.
Z poľštiny preložil Ivan Jackanin
Prečítajte si tiež:
(1951) je poľský básnik, prozaik, prekladateľ. Ukončil fakultu matematiky Lublinskej univerzity. Ako básnik debutoval počas študentských rokov. Je autorom básnických zbierok – Desať básní pre Gosza, Obvyklý rozhovor a Mesto, zbierky poviedok Balada o žiletke a knihy reportáží Do videnia v pekle.