Na jednej z návštev Prešova sa raz prekladateľ Ivan Jackanin spýtal poľského spisovateľa Wojciecha Pestku dve prosté otázky:
IJ: Čím je pre Vás písanie?
WP: Písanie je pre mňa zúfalým pokusom o zjednotenie sveta. Zložiť ho z roztrhaných, často náhodných fragmentov, do jedného celku, nachádzajúc takto vlastné miesto na rozohriatej mape slnka, ktorá je plná bielych miest.
IJ: Ukončili ste fakultu matematiky Lublinskej univerzity. Stratila sa matematika z Vášho zorného uhla, alebo akou mierou sa odrazila vo Vašej tvorbe?
WP: Začnem tým, že u Aristotela bola poézia časťou matematiky. Matematika totiž nie je len veda o počítaní, ale je to skôr umenie nachádzať harmóniu. Neustále sa nachádzame v istých vzťahoch: muž so ženou, ľudia v rodine i mimo nej… Stále hľadáme harmóniu, a tá nám uniká, vždy nám niečo chýba, aby sme ju dosiahli. Myslím si, že matematika najlepšie organizuje spôsob myslenia človeka, preto je nápomocná aj literatúre. V ostatnom čase sa mi zdá, že literatúry, s ktorými sa stretávam, majú niečo spoločné s matematikou. Čoraz viac sa presviedčam, že matematika je dobrý základ pre vstup do literatúry.
(1951) je poľský básnik, prozaik, prekladateľ. Ukončil fakultu matematiky Lublinskej univerzity. Ako básnik debutoval počas študentských rokov. Je autorom básnických zbierok – Desať básní pre Gosza, Obvyklý rozhovor a Mesto, zbierky poviedok Balada o žiletke a knihy reportáží Do videnia v pekle.