Iryna Zelyk a jej práca s pocitmi detí utečencov

Spisovateľka kníh pre deti, Iryna Zelik, sa pri svojej najnovšej knihe zamýšľa špeciálne nad deťmi utečencov z Ukrajiny. Rozhovor pôvodne vyšiel v nórskom dvojtýždenníku Utrop, ako súčasť iniciatívy „dialógy v zahraničí o slovenských knihách.“ So spisovateľkou sa rozprával novinár Claudio Castello.

Iryna je spisovateľka pôvodom z Ukrajiny, ktorá žila vo viacerých krajinách. Na Slovensku jej vyšlo päť kníh a v susednom Česku šesť.

„Rola matky je pre mňa najdôležitejšia, hoci sa ju pokúšam skĺbiť s kariérou spisovateľky.”

V roku 2020 jej na Slovensku vyšla ďalšia kniha o pocitoch s názvom Príbeh o dvoch jašteričkách a slnku.

„To, že aj táto kniha je o pocitoch je dôležité. Vnímam to ako veľmi dôležité nepotláčať to, čo máme vo vnútri. Aj cestu, akou sa dostanem k príbehu, považujem za veľmi obohacujúcu.”

V procese práce na svojich knihách vychádza z pozorovaní svojich vlastných dvoch detí a detí iných rodičov.

„Rozprávam sa s ľuďmi a vnímam reakcie rodičov, ako čo vnímajú.“

Zaostruje na jedinečné príbehy

IZ: V jednej z kníh sa venujem strachu, v druhej hnevu. Popisujem, aké to je báť sa alebo sa hnevať.

CC: Ako vnímate fakt, že ste spisovateľka s ukrajinčinou ako materinským jazykom?
IZ: Nehľadím na seba ako na autorku pochádzajúcu z inej krajiny a tiež nemôžem povedať, že by som mala v tomto smere nejaké negatívne skúsenosti.

Dôležitosť emocionálnej inteligencie

Pre Irynu Zelyk je jej spisovateľské remeslo silno prepletené s výchovou detí.

IZ: Asi najťažšie na tom celom je, nepoučovať alebo nementorovať deti o tom, ako sa majú v takom či onakom čase alebo tej či onej situácii cítiť. Myslím si, že deti je potrebné inšpirovať k tomu, aby sa naučili rozmýšľať o svojich vlastných pocitoch a reflektovať ich. Tak si vybudujú empatiu a emocionálnu inteligenciu. Priala by som si, aby aj rodičia, ktorí si s deťmi čítajú moje knihy, začali rozmýšľať podobne.

CC: Ako, podľa Vás, ovplyvňujú rodičovstvo kultúra, z ktorej rodič pochádza?
IZ: My, rodičia, každý v sebe nesieme nánosy kolektívnej a podvedomej skúsenosti, ktoré sa v nás rokmi nazbierali, a ktoré potom odovzdávame ďalej z generácie na generáciu. A to nás do istej miery ovplyvňuje v tom, akí sme a ako reagujeme. Prejavy našich pocitov môžu byť ovplyvnené našim kultúrnym pozadím, avšak emócie ako také, sú oveľa viac kultúrne neutrálne.

Najpozitívnejšie reakcie od mladých rodičov

Spisovateľka prezradila, že dostáva veľa pozitívnych ohlasov na svoje knihy a to predovšetkým od mladých rodičov.

„Najmä mladší rodičia na Slovensku vnímajú svoje deti väčšmi ako partnerov na diskusiu, než niekoho, na koho majú hľadieť zhora. Pre mnohých práve toto vnímanie predstavuje úplný opak k starým výchovným modelom. Ale aj rodičia s tradičnejším prístupom k výchove vravia, že kniha im poskytla nové podnety.“

CC: Mení sa, podľa Vás, postupne tradičný spôsob výchovy?
IZ: Vidím isté zmeny, avšak väčšina ešte vždy vychováva svoje deti tradičným autoritatívnym spôsobom s fokusom na efektivitu a deti ako “prispievatelia”. Vidím, ako ľudia, ktorí vnímajú veci ako pôrod či tehotenstvo iným spôsobom si potom toto vnímanie nesú so sebou ďalej aj do výchovy detí.

Pod vplyvom vojny

Pocity ako téma súvisia s komplexnými situáciami. Tak aj vojna na Ukrajine ovplyvňuje psychiku detí.

„Ak deti žijú v strachu, bude to mať, samozrejme, svoje následky na úrovni pocitov. Následky a tobôž strach ovplyvňujú psychiku detí až do dospelosti. A strach rodičov to ešte umocňuje a to predovšetkým preto, že rodičia hrajú takú podstatnú úlohu v životoch svojich detí. V istých prípadoch môže strach nadobudnúť takú silu, že s ním môže byť ťažké zaobchádzať.“

Jeden z problémov, ktoré si autorka všíma u detí, ktoré zažili útek sú ich negatívne vzorce správania. 

„V takom stave človek jednoducho nie je schopný abstrahovať a vyhodnocovať isté situácie, či je na mieste zareagovať tak či onak. Ľahko si môže vybudovať negatívne vzorce správania.“

Autorka pozná viacero rodín utečencov, ktoré majú s tým ťažkosti. „Deti si častokrát vybudovali silnú nenávisť voči Rusom a chcú sa im pomstiť. V takýchto prípadoch je, podľa mňa podstatné, sa s deťmi o tom rozprávať a pokúsiť sa nájsť objektívnu pravdu.”

Rozhovor je jedným zo série reportážnych rozhovorov realizovaných počas študijnej cesty UTROP.no na Slovensku financovanej grantovým mechanizmom EHP a Nórskych fondov (projekt CLT03031).

Preklad textu: Petra Mikulášová