Starobinec hračiek

V pondelkovej epizóde sa v Starobinci hračiek neudialo nič zvláštne, takže ak ste ju premeškali, nevadí. Pán Plyšový slimák, vlastným menom Petrov Ankin, sa v prvej polovici epizódy rozhodoval, či sa ide pozrieť von z okna, ktoré je na druhej strane izby, alebo zostane na poličke. V druhej polovici sa rozhodol ísť, no nakoniec v strede cesty zabudol, prečo tak dlho už niekam ide a tak sa vrátil naspäť.

Dnes to však bude trochu o inom. Starobinec hračiek uvádza 564. epizódu s názvom: Starobinec hračiek – 564.epizóda.

„Vstávajte, haló, budíček! Už je polnoc, hore sa!“ vykrikoval drevený vláčik Jopakšan na celú izbu pričom hlasno vytruboval. „ Dnes nás čaká súťaž, súťaž!“ radostne volal. „Zas tá tvoja súťaž. Daj pokoj, chcem spať!“ osopil sa naňho bodkovaný budík Ali. „Celý život som niekoho musel budiť, tak aspoň teraz, na staré ručičky ma nebuďte.“ zahundral a prevrátil sa na druhý bok. „Ali má pravdu, chceme spať, nerušte náš zimný spánok,“ Pridali sa najstarší, starý, a aj maco junior a zaliezli späť do svojho hračkárskeho brlohu. A slimák Petrov Ankin z ulity radšej ani nevyliezal. „Keby len zimný, no vy spíte celý rok.“ pomyslel si Jopakšan a vzápätí začal vytrubovať ešte viac „Bojkovia, sralkovia! Viete, že prehráte, preto nechcete vstávať.“ „Ani súťažiť nemusíme, už vieme, ako to dopadne.“ pridala sa plátená bábika Esmar, „ty budeš prvý a ja druhá, ako vždy“.

Možno by to bolo aj inak, keby vláčik nevymyslel vždy tú istú súťaž. Súťaž o najdlhšie meno. Niektoré hračky vláčiku závideli, pretože mať najdlhšie meno bola v Starobinci hračiek tá najväčšia prestíž. Platilo tu totiž pravidlo, že každý sa volal podľa detí, ktoré sa s ním v živote hrávali. Preto vždy Jopakšan, celým menom Jankin Otov Pepíkov Alicin Karolov Šimonov Anitin Natašin, právom vyhral túto svoju súťaž. „No ták, vstávajte, nemusíme teda súťažiť, môžeme sa ísť hrať.“ dobiedzal Jopakšan.

„Hrať?“ zaznelo z kúta spod krabice. Pomaly odtiaľ vyšla hračka, ktorá jediná sa nemohla volať nijak. Bol to malý sivý vĺčik, ktorý mal chybou výroby zašité oči. Preto hneď keď sa narodil, šupli ho sem: do starobinca. Hoci meno nemal žiadne, prezývky mal všelijaké. Napríklad od zlomyseľníkov Bezočivec či Nikoho, oficiálne ho však prezývali skrátene – Nik. „Ja by som sa rád zahral, ale viem len tú na slepú babu.“ pousmial sa Nik. „Ktovie, či by mi to tam vonku s deťmi šlo: hrať sa.“ Zamyslel sa. „Počuj, Nik, musí to byť veľmi nepekné takto stratiť jeden zmysel. Ako si sa s tým vlastne vedel vysporiadať?“ zasyčal plyšový had. „Aj dôležitejší zmysel sa dá stratiť. A niektorí si to ani nevšimnú.“ odpovedal Nik. „No čo? No čo?“ pridal sa k nim veľký semišový húpací koník. „Vidieť vidíme, počuť -ako tak počujeme, máme aj čuch, aj hmat máme a jedlo nám tiež zatiaľ chutí, pravda, nie je to to, čo bývalo, ale predsa.“ Prehlásil húpací koník a ostatní tiež zasúhlasili. „A aj tak sa stále sťažujete.“ zašomral si Nik len tak popod fúzy, pretože nechcel, aby nasledovalo to, čo by nasledovalo, ak by nahlas povedal, že najdôležitejší zo všetkých piatich zmyslov je aj tak ten šiesty: zmysel života. „Ale deti by sa aj s tebou zahrali. Prečo by nie,“ povzbudzovala ho Esmar, ktorá možno jediná mala nádej, že ešte raz sa s ňou nejaké milé decko zahrá. „Sme predsa hračky. A deti sa najradšej hrajú. Zahrajú sa s hocičím.“ Pokračovala. „No to teda ostro nesúhlasím“, skočil jej do reči veľký plastový nožík ešte z celkom prvej sady Kuchynka, ktorý bol už rokmi pravda – celkom otupený. „Deti sa s hračkami nevedia hrať. Aspoň taká je moja skúsenosť. Raz som bol hodený tam, potom inde, potom zas oslintaný, dva roky spadnutý za posteľou no že by som niekedy naozaj normálne krájal, to nie. Teda nie naozaj ,ale akože naozaj.“ „Veru tak, veru tak“ pritakala mu stará rozpáraná ovca, ktorej nitky ledva držali pokope. „De-deti keď do-dostanú hračku, chvíľku sa s ňou zabavia a už už už…do-do-dostanú hračku a už… už som stratila niť.“

„ Už ju potom odhodia.“ doplnil ju plyšový zajac, ktorý si toho v živote tiež preskákal. „Dnes je to hrozná doba“ pridala sa drevená kačka „tí mladí nevedia, čo sa sluší. Dostanú peknú drevenú hračku a zašmaria ju do kúta. A utekajú k mamke a vykrikujú – mami, mami, kúp mi spajdermana. Alebo iné nezmysly.“ „Veru, všelijaké tie moderné z Číny na baterky a rôzne diaľkové ovládače. Samý kábel, žiarovka- no strašné dačo, to už ani hračka nie je.“ Horekovali i kocky.

„To všetko záleží len od toho, ako sa na to pozeráte“ povedala Esmar. „Ja radšej nijak.“ odľahčil situáciu Nik. „No možno raz niekto príde a dá ťa do poriadku“ pošepkala Esmar Nikovi a ten len veselo zakýval chvostíkom. Tí dvaja si rozumeli, teda aspoň v tom, že nerozumeli, prečo sa sťažovať, keď sa môžu napríklad hrať na slepú babu.

Tu už dnešná epizóda končí. A nabudúce uvidíte, ako Nik uvidel a ako si nožík konečne zakrájal. Pretože v Starobinci hračiek sú všetky epizódy zaujímavé! Teda, okrem tých pondelkových.