Úryvok z rovnomennej knihy, ktorá vyšla v roku 2022 vo vydavateľstve Artfabrique.

„Zmizli mi papuče!“ vypadlo odrazu zo Sofie. Izabela sa zamračila. Akoby ju ochromil blesk z jasného neba. Ticho prešla okolo dievčat a  kráčala smerom do triedy. Lucia ju však zastavila.

„Au, to bolí!“ skríkla a vyslobodila sa z jej zovretia.

„Čo nepočuješ? Stratili sa jej papuče. Tie zelené s vílou. Veď ty dobre vieš ktoré!“

Izabele sa situácia nepáčila. Akosi si nechcela pripustiť, že ju chcú obviniť z krádeže.

„Viem, ktoré papuče. Ale netuším, kde sú,“ odvetila a dúfala, že ju tentoraz už pustia. Cítila sa hlúpo a trápne. Najradšej by sa v tej chvíli prepadla rovno pod čiernu zem.

„Nezobrala si ich náhodou ty? Pre seba alebo pre niekoho z tvojich milión súrodencov? V osade by sa predsa krásne vynímali,“ prebodla ju pohľadom Dana.

Izabele sa v krku zasekla obrovská hrča. Hádam ju tá ťažoba nepridusí. Slovo osada vyznievalo z ich úst strašlivo. Akoby išlo o nejaký vzdialený ostrov plný nebezpečných tvorov.

„Prečo by som ti kradla papuče? Načo by mi boli?“ vyjachtala zo seba. Ako chabo znelo jej vysvetlenie. Mohla si vybrať z toľkých argumentov, ale ani jeden múdry jej nenapadol.

„O desať minút sa začína hodina. Pusťte ma,“ zatriasol sa jej hlas.

„Keď si v tom nevinne, prečo sa červenáš? Len sa pozrite, má líca ako dve paradajky!“ ukázala na ňu prstom Lucia. Keby ju len neomráčila vlastná hanba, vykričala by Lucii, že sa zaujíma jedine o svoje vrkoče a šaty. Vypočítať nevie ani ľahký príklad z matematiky, zato zlatistými pramienkami vlasov vie točiť ako skutočná modelka. Z jej úst však nevyšlo ani slovo. Cítila, ako sa do jej tváre hrnie ešte viac červene. Istotne vyzerala ako reďkovka.

Musí niečo povedať. Jednoducho musí. Zhlboka sa nadýchla.

„Prečo si myslíš, že som ti papuče ukradla ja? Pretože som cigánka? Len preto, že som čierna?“ skríkla, prekvapená vlastným zvučným hlasom. Sofii pritom hľadela rovno do očí. Nežmurkla ani neodvrátila pohľad. Nestihla si však vypočuť jej odpoveď. Tuho sa rozplakala a rozbehla sa hore. Schody preskočila po dvoch a zamierila rovno na dievčenské záchody. Tam za sebou zatvorila dvere a ponorila si tvár do dlaní.

Taká nespravodlivosť, taká ohavná nespravodlivosť! Tak preto sa s ňou nikto nekamarátil. Dôvodom všetkého bol fakt, že je cigánka. Zuzka ju oklamala. Celé roky jej vravela, že farba pleti nič neznamená. Izabela však mala pocit, že to nie je pravda. Že farba pleti znamená všetko. Že mení pravidlá hry.

Ktovie, koľko na tých záchodoch vlastne plakala. Možno minútu, možno päť. Vyrušilo ju až zvonenie.

„Všetkým dokážem, že som najlepšia,“ utrela si slzy do vreckovky.

„Sofii, Lucii aj všetkým ostatným. Už len zopár mesiacov a z tejto školy odídem. Neostanem tu už ani chvíľu. Na gymnáziu si nájdem nových kamarátov,“ hovorila si, keď kráčala späť do triedy.

Pani učiteľka už sedela za stolom a čosi sústredene zapisovala do zošita. Izabela ju ticho pozdravila a sadla si do lavice. V triede vládol zhon a chaos.

„Utíšte sa, prosím vás, začíname,“ vstala pani učiteľka od stola.

Izabela si vydýchla, že nezbadala jej červené oči. Nechcela sa rozprávať. Nechcela vysvetľovať, čo sa jej stalo. Dvere do triedy sa otvorili a dovnútra vošli Sofia, Dana, Lucia a Simona. Tvárili sa, akoby sa nič nestalo.

„Meškáte, dievčatá,“ ukázala pani učiteľka na hodiny. Dievčatá si posadali do lavíc a otvorili knihy. Na Izabelu ani nepozreli.

„Dnes budeme preberať listnaté stromy.“ Po hodnej chvíli sa Izabela osmelila a pozrela sa na Sofiu. Ich pohľady sa na sekundu stretli. Možno sa jej aj zdalo, že v Sofiiných očiach zbadala ľútosť. Tentoraz sa však rozhodla neveriť jej.