Vanda Rozenbergová: Mágovia vedia viac

Ideme tak dlho, že ma z toho vôbec nebolia nohy, takže je to asi krátko. Mima zastane na stavenisku a rozhliada sa: „Hľadaj polystyrén!“ To znamená, že sa budeme hrať vo vode. Je tu veľa malých polystyrénov, ale my potrebujme poriadne kusy. Berieme si každá jeden väčší a ideme ďalej. 

„Tie dreváky nechám tu,“ skrčí sa pod hustý krík. Zobrali sme ich mame.

Pchá ich až tam, kde sú na zemi okolo kríku najhustejšie listy.

„Zapamätaj si kam to dávame.“

„Dobre,“ špáram sa v nose a dívam sa na krík. 

Za domom je už len pole a jeho stredom vedie prašná cestička.

Včera sme našli oriešky, také malé okrúhle, ako jedla vo večerníčku veverička. Aj som to Mime povedala, ale namiesto veverička som povedala večerička a ona sa smiala, ideme  s polystyrénmi pod pazuchou a ona to dookola opakuje. Oriešky sme si večer schovali do jamky za panelákom, aj sme ju riadne zakryli. Keď sme dnes ráno vyšli von, Mima ich na lavičke rozbila maminými drevákmi. Je múdra, obula si ich len kvôli tomu. Potom sme ich niesli v ruke a bola to otrava. 

Teším sa do vody. Niekedy sú pri jazere rybári. Celú cestu za nami ide pes, ale tu je veľa psov, všelijakých, aj malých aj veľkých, s Mimou ich hladkáme. Naša mama je pekárka, ale pečie len v robote. Včera v robote nebola, spala. Aj dnes ešte spí, niekedy je to dobre a niekedy zle. Dobre je to vtedy, keď nás nezamkne a nemusíme byť celý deň v prázdnej izbe. A zle je to vtedy, keď nás zamkne. Ja sa na ňu nehnevám ani tak, ani tak, Mima je staršia a tak od zlosti aj kopla do steny. V našom byte bývame ja, Mimi, mama a mamin muž. My s Mimi spíme v našej izbe, ale viac tam spí mama. Nemáme koberec. To je niečo, čo by som chcela. 

„Máš ten polystyrén?“ skríkne mi Mimi do ucha aj keď vidí, že mám. V jazere sa často hráme na polystyrény. Vchádzam do vody s mojim polystyrénom a viem, že keď ho budem stále držať, tak sa neutopím, ale akurát dnes je taký čudný deň, aj som hladná a ani sa mi sem nechcelo ísť. Mne ten polystyrén ušiel.

„Mima!“ krčím na sestru.

„Dida!“ kričí ona.

Snažím sa dosiahnuť na môj polystyrén, ale je rýchly, a ja neviem plávať. Ani Mima nevie. Voda mi dva razy vošla do nosa, kopem nohami a hlavu vystrkujem ako sa mi dá. Už sa ozaj bojím a kričím a kričí aj Mima.

„Decká sprosté!“ zhúkne mi niekto do ucha, mám plnú tvár mokrých vlasov a nič nevidím, hýbem rukami ako vládzem. Jeden ujo z brehu vošiel do vody a musel kúsok plávať, aby prišiel až ku mne. Zobral ma akoby pod pazuchu a kričal na Mimu, nech sa drží svojho polystyrénu a nech nereve. Na brehu ma položil na zem, a išiel po Mimu, ale ona už bola blízko. Dokopala sa na svojom polystyréne sama, aj inokedy sme sa tak hrali a nič sa nám nestalo.

„Ešte raz vás tu uvidím, zavolám bezpečnosť. Topánky máte kde? To sa kúpete takto?“

„Je teplo,“ povedala Mima.

„Koľko máte rokov,“

„Ja štyri a sestra päť.“
Díval sa za nami, až kým sme nezmizli na briežku, ktorým sa schádzalo k jazeru.

Veci na nás vždy uschli samé, mali sme len krátke šaty.

 „Musíš to stále držať, rozumieš, ten polystyrén?“ hnevala sa Mima. „Teraz sa tam dlhšie nepohráme. Mohol by nás tam vidieť ten ujko.“

„Poďme poza stanicu,“ potiahla ma. Za stanicou sú rodinné domy bez strechy, a niektoré majú stromy, ktorých konáre trčia až na ulicu. Na jednom rohu tam vždy nájdeme nejaké kôstky. Kôstky v lete hľadáme každý deň. „Aha, mám!“ ukazujem Mime kôstku z marhule a teda ten konár je marhuľa a bude tam aj viac kôstok. Marhuľu nemajú hocikde, ale my už vieme, kam máme chodiť. Tieto ulice sú vždy prázdne. Tu asi ani nikto nebýva. Mima nemá dreváky, je bosá a kôstky rozbíjam kameňom. „Zabudli sme na dreváky!“ vykríkne, keď búcham po kôstke.

Nabrali sme si plné vrecko kôstok a utekali sme naspäť, okolo jazera, k poľnej ceste a ku kríku s drevákmi. Vrecko sme mali len jedno, na mojich šatách, ale to nevadí, hlavne aby nám tie dreváky nikto neukradol.

„Sú tu,“ kričí Mima, sedí na zemi a nahlas odfukuje. Vidím jej nohavičky, sadnem si oproti nej a aj ona vidí moje a smejeme sa. Mama nechce aby sme sa túlali a viem, že sa veľmi bojí, ale ona iba spí. Niekedy ju strážime, keď prší, alebo keď je zima, ale v takýchto pekných dňoch nemôžeme trčať doma. Mima si obuje dreváky, sú jej veľké a ideme na normálnu cestu. Sme skoro pri dome. Tam si rozbíjame ďalšie kôstky. Až tak veľmi nezasýtia, ale sú chutnejšie ako rožok. Ešte je svetlo, ale myslím si, že by sme už mali ísť domov. Mima má mamin kľúč, vie ním otvoriť dvere, ale doma je mamin muž. Kričí na nás kde sme boli. Ja som ticho a Mima plače, ale aj mama plače, už nespí. Mama nikdy nekričí a ani nám nič nevyčíta. Maminho muža neznášame, ale „raz za uhorský rok“ nám vraj kupuje veci aj sladkosti, tak čo už. Ja neviem aký je uhorský rok, poslednú sladkosť nám dal Dedo Mráz na námestí.

 „Zajtra budete doma,“ povie mama a naleje si plný pohár vína. Víno má veľmi rada. 

„Do riti,“ Mima sa zvalí na posteľ v našej hnusnej izbe. Hovoríme jej hnusná, lebo nás tam zatvárajú a celý deň nemáme čo robiť. Dostaneme jeden rožok, mama nás zamkne a hotovo. Nechce nás trestať, len sa o nás bojí, lenže sa o nás nemôže starať, lebo spí. Na tom nie je nič také zlé, ale vždy som hladná. Nemáme žiadne hračky, len holú izbu, tak Mima sa hrá akože som jej dieťa a podobne. Aby sme sa nenudili, tak zaspíme, ale keď som veľmi hladná, v skutočnosti nespím nikdy. Potom domov príde mamin muž a on ju zobudí, ale to už je neskoro ísť von a ani by nás nepustili. 

S mamou sme doma a ak spolu chodíme von, tak len ku tržnici, tam niekedy kúpi reďkovky, ale väčšinou len popozeráme čo majú a tak. Ja chodím s mamou rada, vedie ma normálne  a neťahá ma za sebou. Keď si popozeráme čo je nové, mama a mamin muž zvyčajne zájdu do krčmy, to je taká strieška vedľa tržnice. Nám kúpia malinovku a sebe víno. Mama miluje víno „je to krásne slovo, Dida, povedz nahlas:  ví –no,“ smial sa mamin muž, keď sme boli doma a mama mala meniny. Volala sa Mery.

Na zemi je malý strapec hrozna. 

Nemusím sa krčiť, som malá a pod ten plechový stôl na tržnici sa vopchám ľahko.

„Mima, aha!“ ukazujem sestre čo mám.

Hodí rukou, že hrozno nech si nechám, ona našla mrkvu a mrkvu chce viac ako hrozno. Je to čudné, keď máš štyri roky a mrkva ti chutí viac ako hrozno.

„Zas tu kradnete,“ ide k nám tučná tetka, každý deň má na hlave ten istý modrý ručník, nikdy nekričí, a nikdy sa nesmeje. „Tu máte a von odtiaľto,“ podáva Mime dve hrušky.

„Ďakujem,“ Mima berie ovocie a ideme domov. 

Mama spí. Po špičkách vojdem do kuchyne, je tam sporák a malý stolík. Do hrnčeka si napustím vodu. Na všetkom, čoho sa dotknem je niečo šmykľavé. „To je iba mastné,“ povie Nata. „Napusti aj mne.“

„Mama spí.“

„Viem.“

Pred tržnicou je podstavec a na ňom socha. Muži a ženy z tržnice sa dívajú na mňa aj na moju sestru, lebo nás poznajú. Nikdy nič nepovedia, a ja aj Mima vôbec nedávame najavo, že sme s trhovníkmi jedna partia. Sm tu s mamou. Mama stojí a nehýbe sa, zakaždým je z tej sochy celá unesená, dlho sa na ňu uprene pozerá a až potom ideme ďalej. Teraz tá socha nie je úplná, lebo minulý rok ju rozrezali. Bolo to aj v novinách a mama si ich poskladala do kabelky. “Socha bola z jedného kusa mramoru, zdá sa, že páchatelia  oddelili mužskú a ženskú postavu čistým rezom pílou na mramor s diamantovým kotúčom, čo pochopiteľne vydáva istý zvuk, a nikto nič nepočul, nevidel, syn ako vidíte, zostal tu takto aj s časťou plášťa Panny Márie, nevieme ako sa k veci postaví Okresný pamiatkový úrad, my ako verejná bezpečnosť sme zaistili všetky stopy, ale  okrem natrúsených drobných prachových častíc sme žiadne nenašli. Ani odtlačky, ani stopy po pohybe hrubej techniky – socha vážila odhadom šesť ton, nemáme predstavu, ako k činu mohlo dôjsť. Je to útok na majetok štátu a cirkevnú pamiatku, páchateľ, či členovia organizovanej skupiny, môžu byť odsúdení na osem rokov nepodmienečne.“

Mamin muž povedal, že je to pieta. Veľmi rád nahlas vyslovoval niektoré slová, ako pieta, víno, alebo koňačik. Keď bola tá socha ešte celá, tiež som si ju prezerala, žena na nej držala chlapca. Ale tú pani niekto ukradol. Išli sme sa tam vtedy pozrieť a naozaj, nebola tam. Mama si aj kľakla. Ja som sa hanbila. Mala som oblečené malé šaty, ktoré mi boli malé a keď sme prišli domov, mama stále plakala a nešli ani na víno.

„Odišla z mesta,“ hovorí mi večer Mima.

„Kto? Tá odrezaná socha?“

„To bola Panna Mária. A to je jej syn, ten zvyšok sochy.“

„Prečo naša mama plakala?“

„Neviem. 

„Už neplače? Bola si v izbe?“

„Neplače. Spí.“

Mama opäť nechodí do práce a vôbec nie je pekárka. Stále spí. Mima hovorí, že je pondelok a vtedy chodíme za stanicu. „Tu bývajú boháči a teraz sú v robote,“ povie Mima a vždy pošle mňa, nech niečo zoberiem. Mne to nevadí. Vo dvore vedľa dvora, kde majú marhuľu, nikto nie je, ale stojí tam kolobežka. Má veľké rúčky a široké pneumatiky, takú som ešte nevidela, je nádherná! „To je z Nemecka,“ povie Mima. „Choď ju zobrať.“ Vošla som do dvora, zobrala som si kolobežku a odišli sme domov. Mama spala, kolobežku sme odvliekli do našej izby a postavili za dvere. Vrátili sme sa do tej istej ulice z druhej strany, tam som uvidela modrú loptu a žlté hrable vo vedierku. Vonku bol len psík, veľmi pekný, biely, pohladkala som ho. Zobrala som si loptu, hrable a vedierko a odišli sme.

Loptu aj žlté vedierko sme si dali pod posteľ.

Je nám čudné, že mama už nechodí do práce, ale mamin muž povedal, že má dovolenku.  V utorok sme si zobrali nové hračky a išli sme na ihrisko za dom. Kolobežkujeme sa, Mimi to ide ľahšie, lebo je vyššia. Ja si hádžem loptu o zem. Sme hladné, hračky naukladáme pod lavičku a odchádzame na trh. Vedľa trhu je taký prístrešok, volá sa to krčma. Muži  tam stoja a rozprávajú sa. Zbieram zeleninu pod stolom, beriem si aj veľké kapustové listy a to neviem ako sa oddelili od kapusty. Sú obrovské. Sedím na obrubníku a jem kapustu, vidím v tej krčme maminho muža a díva sa na mňa. „Mima!“ pribehnem k sestre a rýchlo ujdeme. Máme strach, že by nám nakázal ísť domov a my ešte nechceme, lebo mama spí.

V stredu ráno nás mama zobudila a povedala, že ideme do zoologickej. Mima plače, chcela si obliecť modrú sukňu, ale bola špinavá, tak má tričko a nohavice, aj ja mám tričko a nohavice. Sme v zoologickej a je to tu nudné, lebo veľmi páli, tu nie sú žiadne deti a zo zvierat len samé kačice a husi. Ani ma to nebaví.

„Musíte vydržať, ďalej sú aj slony, aj ťava,“ hovorí mama, ide pomaly za nami a fajčí. Mima kričí, že našla ježka, „to je dikobraz Natálka,“ povie moja mama Mery. Je tu veľa vtákov, samé papagáje a tiež opice. Ani papagáje, ani opice ma nebavia. Odrazu sa nás mama opýta, či chceme langoš. Kúpila nám veľký a rozdelila na polovice. Som riadne napráskaná, hovorí Mima, aj ja som riadne napráskaná, hovorím ja. Už sme nechceli ísť ani ku pštrosom, bolo naozaj veľmi teplo. Cestou domov si mama kúpila víno a večer prišiel mamin muž a doniesol mačku.

Mama plače. Asi sa hnevá, lebo okrem mačky nepriniesol nič iné. „Myslel som si, že keď sa deťom tak páčilo v ZOO, budú mať radosť.“ Mama sa pýta čo jej má dať žrať a kam sa vyciká, mačka sa medzitým vycikala na stoličku v kuchyni. Je riadne vyplašená, ja a Mima ju utešujeme.

Mamin muž kričí na mamu, že je sprostá. Nakoniec zazvoní u susedy a prinesie domov pohár mlieka. Trochu som si z neho odpila. Mačka ho vypila celé a hneď sa aj pokakala, je to kocúrik, hovorí mamin muž. Mama plače, hovorí nech prinesiem handru, lebo nevládze. Mamin muž ide preč, ale je pokojný, nestalo sa, že by buchol dvermi, ani teraz nie, ale aj tak sa ho bojím. Líhame si k mame a kocúrik s nami.

„Čo si mi prišiel povedať? Že budeme spolu do smrti? Do mojej, alebo do tvojej?“ hovorí mama. Mám len štyri roky a presne viem, ako to myslí: že každý zomrie.

„Už mi bolo dobre. Už mi bolo dobre,“ opakuje mama, a my spíme pri nej, ale ja nespím. Mama plače. 

Je štvrtok a mama je hore. Pekne sa obliekla a namaľovala si nechty.  „Nezamknem vás, ale buďte doma. Ja o chvíľu prídem. Strážte kocúra.“

Na obed sme už veľmi hladné a mam neprichádza. Mima vie, kedy je obed, rozozná to podľa rádia. Kocúrik, ja, aj Mima chceme jesť. A práve keď sa dohovárame, kto pôjde na tržnicu, mama otvára dvere. Má plnú tašku jedla! Dáva mi do ruky kelímok s jahodovým mliekom! Mima chce chlieb so salámou a kocúrikovi mama kúpila párok. 

„Chodím do novej práce,“ hovorí mama. „Zajtra tam budem celý deň a vy pôjdete do škôlky.“ 

Vôbec sa nebojím. Myslím na to celé popoludnie, ale potom mi napadne, že v tej škôlke môže byť nejaké decko, ktorému som ukradla loptu. Hneď ma bolí brucho. V piatok ráno nás mama budí veľmi skoro. Ešte by som spala. Oblieka nám čisté veci. „Ty si prala, mami?“ pýta sa Mima. 

„V noci. Je teplo, hneď to uschlo.“

Ideme von z domu a stojí tam mamin muž. Do škôlky nás vedú spolu. Držím Mimu za ruku, vnútri v škôlke sú už dve deti. Prezúvam sa a môžem sa ísť hrať. Mima kvočí na koberci a chce ma stále držať. Dali nám raňajky, chlieb s ružovou nátierkou a čaj. Je to výborné, zjedla som všetko do bodky a teraz ideme von. Mima mi hovorí, nech ujdeme. Za pieskoviskom je preliezka, taký vysoký hríb a za ňou je brána. Keď sa súdružky učiteľky rozprávajú, Mima ma chytí a normálne kráčame k bráne. Ona otvorí, a prejdeme, ako nič.

Ideme rovno na trh. Chvíľu stojím pred odrezanou sochou a klaniam sa. Mima je už pod stolom a našla malý kaleráb. Hryzieme jej kaleráb a rozprávame sa. Sme riadne napráskané. Mali sme aj chlieb s ružovou nátierkou, aj kaleráb, aj čaj. 

Náš kocúrik je doma sám. Namiesto záchodu má na zemi uterák, takže nám zostal len jeden. Mama povedala svojmu u mužovi, nech niečo pozháňa. Mamin muž povedal, že kocúrik celý deň iba spí. „Ako ty,“ dodal ešte. Mama plakala.

Sadneme si na múrik pod odrezanou sochou. Je mi trochu zima, sveter mám v škôlke. Zozadu ma chytí za lakeť nejaká tetka. Druhou rukou drží Mimu. Ideme do škôlky. Sedíme v kancelárii  a počujeme ako telefonuje. „Príde pre vás matka,“ povie tetka. Je hnusná, má fúzy.

V sobotu vstávame skoro, len ja a Mima, mama spí a na stole sú všetky jej veci: kabelka, kľúče, zrkadielko, pokrčená látková vreckovka s výšivkou, rúž, cigarety, dve prázdne fľašky, a modrá lesklá šatka. Mama spí celú sobotu. Naša izba je úplne prázdna, nemáme tam nič len dve postele, na nich deku a malý vankúš, nemáme skrinku ani stolík, ani hračky, tie, čo som ukradla, sme nechali pod lavičkou. Stále sú tam. Kto chce, nech sa pohrá, nie? Obliekame sa. Mima má nádchu, ale musíme si ísť niečo pohľadať. 

„Mama spí.“

„Viem.“

„Zamkla? Skúšala si?“ chytám čiernu kľučku: „Je otvorené.“

„Daj kľúče,“ poviem Mime. 

Skúšame, ale žiadny z tých, čo sú na stole, tam nepasuje. Asi ho má pod hlavou.

Mohli by sme si ho skúsiť zobrať, ona spí veľmi tuho. Vždy spí tak silno akoby bola mŕtva. 

Mima našla horčicu a kyslé uhorky. Uhorky sú výborné. Zapíname si telku, je večerníček a mama sa konečne zobudila. „Bolí ma hlava deti,“ povie a ja viem čo treba, vždy chce vodu.

Večer k nám prišiel mamin muž a mama plakala. Radšej sme išli do našej izby a tiež sme plakali.

V pondelok ráno zaspala nielen mama, ale aj Mima. Mamin muž je preč, idem von. Strašne rada sa motám po tržnici, v sobotu dopoludnia je tu najviac ľudí. Celkom na konci stolov na ľavej strane predáva ujko byliny, pred sebou má kopu malých suchých konárov a všelijaké veci v pohárikoch. Len dva razy som videla, že tam niekto niečo kupuje, ale jemu to vôbec nevadí. Celé dni sedí a díva sa. Teraz na mňa ukazuje prstom. Mám ísť za ním.

Inokedy to nerobím, ale teraz ho pozdravím, poviem Dobrý deň. Rozprávame sa, ukáže mi na debničku, na ktorú si môžem sadnúť. „Mama ako?“

„Spí,“ odpoviem. Čudujem sa, odkiaľ pozná moju mamu.

„Jedla si?“

„Nie.“

„Dnes to tu zbalím skôr. Pomôž mi, tieto poháriky daj sem do krabice, to je pamajorán, ostatné do tamtej širokej,“ ukazuje. Má klobúk a zachrípnutý hlas. Najskôr odnesie dve krabice do auta, tak toto je vaše auto, poviem nahlas, s Natou si vždy hovoríme aké je škaredé. Ale to mu nepoviem. Pýtam sa ho ako sa volá, nesmiem sa rozprávať s cudzími, ale nikto sa ma nikdy nepýtal, či som sa nimi rozprávala, alebo nie.

„Ja som mág,“ zasmial sa a nerozumela som čo hovorí.

„Mak?“

„Nie. Máág. Na konci je gé.“

Otvorí veľké dvere vzadu, všetko tam poukladá, navrch položí tie suché konáre, „to je repík,“ a zavrie. „Bývam tu, na prízemí,“ ukáže na vchod, okolo ktorého chodievame každý deň.

Sme vnútri, je to oveľa menší byt ako náš.

Zacítila som vôňu hríbov, hríby ľúbim, jedávali sme ich, keď mamin muž niekedy priniesol. „Zohrejem ti polievku a potom pôjdeš domov,“ hovorí Mág. Medzitým vytiahne zo skrinky chlieb a odkrojí jeden krajec. Za bielymi dvierkami vidím takú malú izbičku, to je komora, hovorí a spomedzi nejakých dózičiek vyberá jednu a otvorí ju. Je v nej masť, natrie mi chlieb a krajec opatrne rozreže na polovicu. Očistí hlavičku reďkovky a nakrája ju na kolieska. Položí to predo mňa na tej doske, kde krájal chlieb. 

Pokiaľ jem, rozhliadam sa. Je to tam teplé. Som na gauči a celý je potiahnutý dekou. Na stole je hnedý obrus, vo vitríne sú štyri šálky a tri taniere. Dokonca je tu koberec! Mág hovorí, že ma naučí pesničku, ale nesmiem plakať. 

Rozprávka krátka kratučká, bola raz jedna papučka, 

s červeným brmbolcom spávala pod stolcom.

Prišiel raz dunčo chlpatý, zobral papučku do tlamy,

zbohom svet nádhera, papučka umiera…

Vôbec sa mi nezdala smutná. Chcem sa ju naučiť. 

Mág mi to zaspieval ešte tri razy a pomaly. Na konci mi to už ide, aj sa smejem.

Potom jeme. 

„Odkiaľ vieš takú pesničku?“ pýtam sa.

„Mágovia vedia viac,“ odpovie, práve keď pijem čaj zo šálky.

Uhm, takto je to teda. Mágovia jedia viac, pomyslím si a ešte si prosím. Plný tanier. Chcem byť mág, ako on.

Mág má nízku postavu, nosí čiapku aj v lete a vonia ako burina. Viem ako vonia burina, pri jazere je jej veľa, raz sme mame doniesli kytičku zo žltých guľôčok a ona povedala, že to smrdí. A on navyše burinu predáva., takže tak musí smrdieť.

Mág má doma veľa sošiek a obrazov, na každom obaze som videla podobnú pani, ako tú, čo odrezali zo sochy, Pani Máriu.  

„Ty nemáš ženu?“ pýtam sa mága.

„Nemám, zomrela,“ hovorí, umýva naše taniere aj lyžice a utiera ich.

„Teraz choď domov. Ak treba, na kúsku ťa odprevadím. Trafíš?“

„Trafím, trafím,“ hovorím tak trochu unudene, aby chápal, že sa mi ešte nechce. Podá mi niečo v papieri, je to lekvárová lúpačka, „ak chceš, daj sestre, alebo si nechaj. Mám len jednu. A utekaj už.“

Lúpačku som mala zjedenú už pri soche.

Prišla som domov a mama spala.

Mamin muž a Nata sedeli v kuchyni, mamin muž fajčil a Nata plakala.

„Zajtra ideme preč,“ hovorí sestra.

„Prídu pre nás,“ utiera si sopeľ a mamin muž vyfúkne dym.

„Počúvaj,  Dida, mama je chorá. Zajtra ide do nemocnice a vy zatiaľ budete v dome s inými deťmi. Prídem vás pozrieť. Čo to máš na líci?“

Mala som tam kúsok lekváru z lupačky, utrela som si ho.

„A my kde budeme? V škôlke?“ pýtam sa.

„Nie,“ hovorí mamin muž a som šťastná, lebo nechcem byť v škôlke. 

„Budete v takom dome, s inými deťmi.“

V pondelok ráno prišla zas nejaká tetka. Mama bola nachystaná a my tiež. Nám dala tašku s vecami, ona mala len kabelku.

„Ja idem do nemocnice a vy do hotela,“ objímala nás. Ja som sa aj tešila, Mima nie.

Len čo sme sa od seba odtrhli, pri mame zastala sanitka. Mama nastúpila a my tiež, ale do iného auta, s tou tetkou. Chvíľu išli za nami. Sedela vpredu, s fialovou kabelkou na kolenách. Kývala som jej a ona plakala. Mamin muž nám ešte v ten deň  popoludní priniesol pomaranče a malinovky. Boli výborné.

Napínalo ma na vracanie vždy, keď som cítila benzínovú pumpu, alebo ak som bola v aute. Do ústavu sme išli na žltom wartburgu.

Mamin muž raz pred panelákom odstavil motorku. „Pino mi to požičal,“ ukázal očami na stroj a povedal, že nás musí povoziť. Ja som nechcela, ale mama ma poprosila, tak ma tam posadil a dal mi prilbu, na čom sa dlho smiali. Nútil ma dosiahnuť na pedál a potom ma dal dolu. Inokedy mňa aj Mimu nútil pozerať motorky v telke, takisto futbal. Mama spala. Bola som hladná a aj som mu to povedala. Otvoril dvere do tej druhej izby, posotil ma tam  a povedal, „tu buď, pri mamičke.“  Bola to hnusná izba, na zemi bolo víno, každú fľašu som považovala za víno, ale mala som mamu veľmi rada, lebo sa ma nepýtala, ktorá motorka sa mi najviac páči a čo je to vosr. Mamin muž nás niekedy nútil odpovedať na také otázky. „Keď vieš šlohnúť kolobežku, isto vieš aj toto,“ pil za stolom a smial sa. Nadránom som musela počúvať ako močí. Každé ráno dlho stál v záchode a ja som si zapchávala uši. Po tom, ako nás odviezli do ústavu, a ešte v ten deň nám priniesol ovocie, som ho už nikdy nevidela. Nikdy nám neublížil, ale ak by som ho aj stretla, pomyslím si, že je to starý zlý pes a idem ďalej.

V ústave ma nikto nerušil, lebo sa so mnou nikto nekamarátil. 

Určite vedeli, že sme tam len na chvíľu, ja aj Mima, tak sa im to neoplatilo. 

Jedlo sme mávali päť ráz denne, aj keď desiata a olovrant boli malé. Raňajky boli dobré, lebo dievča, čo sedávalo pri našom stole nič nejedlo a ráno na to nikdy nedával až taký pozor, tak som vždy zjedla aj jej. Na obed už dohliadali, ale občas, keď sa nikto nedíval, som si na svoj tanier prehodila jej knedle, alebo zemiaky, a úplne vždy som zjedla jej puding, to sme si len bleskom vymenili misky. „Do teba sa riadne zmestí,“ krútila hlavou.

„Mágovia jedia viac,“ usmiala som sa. 

Nevedela, kto je mág. „To je čarodejník,“ povedala Juliana, čo sedela vedľa Mimy.

„Nie je to čarodejník,“ vyvrátila som oči. „Mág je dobrý a musí veľa jesť.“

„Bože ty si ale sprostá,“ Juliana do mňa hodila ohryzok z jablka a vychovávateľka ju capla po chrbte.Bol to diagnostický ústav a naozaj sme tam neboli dlho. Raz sme volali mame. Ona nebola v nemocnici, ale na protialkoholickom liečení a mamin muž za nami už neprišiel. Keď sme boli doma, najviac vína jej aj tak nosil on, ja som to videla. V tom ústave chceli iba zistiť, či sme duševne dostatočne vyvinuté. Nemali sme vraj stravu, ktorá by riadne vyživovala mozog. Zjavne nevedeli, čo obsahujú čerešňové kôstky, čo marhuľové, koľko minerálov majú lieskovce, koľko kyseliny listovej má kaleráb, kapusta aj kel, koľko zdravého cukru má hrozno, nevedeli, čo je to otužovanie a čo je láska, nechápali, že mama nie opilec, mama je chorá, netušili, kto je náš otec a kam zmizol.