Ivan Jackanin x Jurij Vynnyčuk: Telefón

I.

Nežný ženský hlas:

   – Ahoj.

   – Ahoj

   – Ako sa máš?

   – Lepšie už ani nemôže byť.

   – Čo robíš?

   – Hm-m… nič…

   Nemám ani len predstavu, kto mi volá. A pýtať sa, to sa nepatrí. Lenže hlas je natoľko príjemný, že sa mi nechce s ním rozlúčiť.

   – Nič? Rozhodla som sa, že ťa navštívim.

   – Naozaj? – Od prekvapenia som otvoril ústa a neviem, čo mám povedať. Treba naťahovať čas. – A kde si?

   – Doma.

   – Čo robíš?

   – Nič. Preto som sa aj rozhodla..

   – No, tak dávno sme sa nevideli,– hádžem návnadu.

   – Čo to trepeš? Veď iba predvčerom, čo sme…

   Vtedy mi došlo. Splietla si telefón. Celý minulý týždeň som ani len  päty nevytiahol z domu. Nepoznám ju, ona ma tiež nepozná. Pekne sme si porozprávali. Môj hlas jej pripomína hlas jej milenca. Omladol som o dvadsať, možno aj o tridsať rokov.

   – Pre mňa sú aj dva dni minulosťou, – pokračujem bez zbytočných zábran.

   – Robíš si srandu. Zavolám taxi.

   – Dobre.

   Už je mi všetko jedno.

   – Ale zacvakáš.

   – Samozrejme. Ako vždy, – spokojne sa usmievam. 

   – Netrep. Minule som sama zaplatila. Radšej skoč niečo kúpiť.

   – Čo napríklad? Prezervatív? Tortu? Sviečky? Kvety?

   – Napríklad víno.

   – Dobre, pa-pa…

   – Pa.

   Položím slúchadlo a predstavujem si ako ide za niekým, s kým sa práve dohodla. Ako zvoní a nachádza ho s inou. Ako nemôžu pochopiť jeden druhého, ako vyvolávajú škandál, lebo sa priplietla aj tá druhá. A ona naňho kričí: „Klamár. To si naschvál urobil“. On však nevie, čo má povedať, lebo tá druhá za jeho chrbtom je čoraz agresívnejšia  pri obrane svojho teritória a snaží sa dostať sa s načiahnutými pazúrmi k neželanému hosťovi. Susedia tlčú do dverí: „Čo to stvárate?“ Nakoniec zatvára pred ňou dvere a ona, poťahujúc nosom, na plné pľúca dýcha mrazivý vzduch a vraví si: „Bože môj! Aké hovädo! A ja som s ním… toľko…“

   Zaplatí za taxík, a už nemá peniaze naspäť. Nezostáva jej iné, iba nasadnúť do autobusu. Napokon sa rozhodne celkom ináč. Vyberie sa peši, slzy sa jej lesknú od svetiel áut a snehu. Keď počuje, že vedľa nej sa zastavilo auto a ktosi ponúka: „ Mám vás  odviezť?“, s uspokojením a satisfakciou pošle ho do pi…

II.

   „Šidielko“ Irka  dopíja si svoj pohár vína a hovorí:

   – Môžem ešte?

   – Prečo nie. Si triezva ako nikdy

   – A vieš prečo?

   – Nie.

   – Keby sa ti stalo to, čo mne, určite by si vytriezvel. Minulú sobotu volám Jurkovi, dohodli sme sa, že prídem k nemu. Prišla som, a on ti má tam nejakú kurvu! Vieš si to predstaviť. Prečo mi to urobil? A ja, idiotka,  objednala som si taxík, lebo sľúbil, že to zacvaká. Samozrejme, že ma ani len dnu nepustil.

   – Chápem ťa, – vzdychám, akoby sa vo mne prebúdzalo niečo, čo sa podobá svedomiu.

   – Nerozumiem tomu, prečo to spravil. Prečo musel ma takto ponížiť?

   Začal som uvažovať, ako sa to celé stalo. Možno preto, že sme si len zriedka volali. Zdá sa, že naposledy pred pol rokom. Zväčša sme sa videli v krčmách, na zábavách, prezentáciách. Mená sú rovnaké, aj hlasy sú podobné. Či som azda vinný? Nespoznal som, kto mi volá.

   Srkám to svoje víno a cítim ako moje svedomie pomaličky usína. Takto sa cíti najlepšie. V stave tichých driemot. Dolievam Irke vína a tá na mňa zíza s pocitom vďačnosti, že ma má, že som jej naozajstný priateľ. Jeden z tých, ktorý ju nikdy nepodrazí. jeden z tých, ktorému netreba všetko dlho vysvetľovať, na ktorého sa dá  spoľahnúť v rozhodujúcej chvíli. Komu, ak nie mne, sa môže zdôveriť so všetkými svojimi problémami, smútkom i bôľom?

Z ukrajinčiny preložil Ivan Jackanin.