Priestory

Priestory detstva, dozrievania, stávania sa…

Bolo by ich možné nazvať priestormi mojich minulých, mojich prvotných ja, čiastočiek usádzajúcich sa v postupne utváraných vrstvách.

A aj priestormi spoluurčujúcimi podoby tej, ktorou som sa stávala v ďalších rokoch, ktorou sa naďalej stávam…

Z istého pohľadu ide najmä o to – o proces smerujúci k sebe, k vlastnej autentickosti, o proces postupnej kryštalizácie, precizácie, čírenia, dotvárania a rokmi dosahovaného prehlbovania, azda aj dozrievania…

*

Človek je iba polovica seba, druhou polovicou je jeho schopnosť podať o sebe výpoveď, hovorí Ralph Waldo Emerson vo svojich Esejach.

Byť vlastnou polovicou je primálo, treba hľadať druhú polovicu, treba ju vytvárať.

Pritakávam americkému filozofovi a spisovateľovi, len tak môžem dospievať k celku, len tak sa môžem stávať sebou: vypovedaním.

Kľúčové slovo, dosť často po ňom siaham: vypovedaním o sebe hovoriť aj o iných, o svete, vypovedaním o čomkoľvek hovoriť aj o sebe.

*

Hľadať, vyhmatávať, obnažovať…

Napríklad písaním o priestore môjho prvého, takmer rodného domu.

Rodný dom v prísnom zmysle slova nemám, ak len zaň nevyhlásim levočskú nemocnicu, prípadne dom v Gelnici, v ktorom bývali rodičia pôsobiaci v tamojšom regióne v čase môjho narodenia a ešte krátky čas po ňom.

Môj takmer rodný dom, s ktorým som sa  zoznámila približne ako poldruharočná, sa mi usadil v hĺbke pamäti, v niektorých detailoch chátrajúci alebo rozplývajúci sa, no v podstatnom vždy prítomný, ešte aj vtedy, keď sa práve zreteľnejšie nevynára na povrch zo spleti iných spomienok: učila som sa z neho hľadieť na svet, a aj na seba. 

Spätosť s jeho obrazom, s jeho atmosférou určovanou do istej miery polohou v periférnej časti mesta si uvedomujem v najrôznejších situáciách dodnes.

Aj s jeho vôňou, presnejšie by bolo s vôňami, ktoré vydychovali do ovzdušia dve statné brezy, zopár útlejších ovocných stromov či kríkov, pestrých záhonov s kvetmi v dvoch záhradách obkolesujúcich dom…

Prepojenia, len zdanlivo významovo či hodnotovo okrajové, pretrvávajú kdesi v hlbine pamäti, húževnato odolávajú novším nánosom pocitových fragmentov alebo aj komplexnejších zážitkov.

Verím v našu nielen priestorovú spätosť, z istého hľadiska sa navzájom dopĺňame, patríme k sebe, môj takmer rodný dom a ja, hoci naša spolupatričnosť je časovo ohraničená, nedala by sa len tak ľahko poprieť.

Prisťahovali sme sa doň, keď som sa ešte len postupne zdokonaľovala v samostatných krokoch, učila sa skladať prvé ucelené vety.

V niektorých ohľadoch bol viac, v iných menej determinujúci.

*

U nás doma sa odjakživa verilo na veľkú moc vitamínov, na hygienu, občas premrštenú, verilo sa na všeličo iné, napríklad na hodnotu času, individuálneho, osobného, ktorý predstavuje pre človeka vzácny poklad a ktorým sa nesmie mrhať, tak znela jedna z maminých mravných maxím. Mrhanie časom, jeho prázdne, nezmyselné utĺkanie by bolo hriechom tak ako krádež alebo klamstvo.

Prísna disciplína pri narábaní s časom ako jedno z prikázaní svetského Desatora.

Pracovitosť a šetrnosť ako základné cnosti, Max Weber to presne opísal, jasne vystihol podstatu etiky, ktorú prinieslo protestantstvo v spojení s rodiacim sa kapitalizmom.

Predpokladám, že mama nemeckého sociológa nečítala, ba že ani netušila o jeho existencii, hoci ktovie, vÚstave Milana Rastislava Štefánika v Martine, ktorý v mladosti absolvovala, mali aj základy učenia o spoločnosti, volalo sa to inak, ale ak ma pamäť neklame, spomínala čosi podobné a dodávala, že predmety, na ktorých sa učili o človeku, patrili k jej obľúbeným. 

Nie náhodne sa v etike, o ktorej píše Weber, vysúva do popredia fenomén bilancie, účtovania, a to tak vo vzťahu človeka k Bohu, ako aj k sebe samému, k vlastnému času a spôsobu, ako s ním zaobchádzame, bol to základ morálky… 

O veľa, veľa rokov neskôr som sa dočítala o prísnych etických zásadách týkajúcich sa času u pietistov – príslušníkov hnutia vnútri protestantizmu.

Pre nemeckých pietistov v17. a 18. storočí bol kladený dôraz na správny spôsob využívania času taký veľký, že si museli o ňom viesť záznamy, akési svetsko-náboženské denníky, čosi ako osobné účtovanie o strávenom čase, pietizmus vyžadoval zaznamenávať každú hodinu, dbať, aby sa čas využíval s maximálnou zodpovednosťou a zároveň s maximálnou efektívnosťou: človek musel dodržiavať princípy, hoci by ho to viedlo do úplného vyčerpania síl. 

*

Vopred možno len ťažko odhadnúť výsledok procesu, v ktorom sa staneme či stávame niekým, niečím, no najmä: sebou. mohli by sme sa spýtať na vzťah medzi sebou včera, dnes, o rok alebo sebou v akomkoľvek časovom bode či v dlhšom časovom intervale.

Mohli by sme sa spýtať, či prevažuje kontinuita nad diskontinuitou, kauzalita nad akauzalitou, nevyhnutnosť nad náhodnosťou, na toľko iných vecí by sme sa mohli v súvislosti s daným procesom opýtať, kto by však bol schopný ponúknuť jednoznačnú odpoveď a kto by sa aj odvažoval… 

S istotou môžem povedať, že stávať sa sebou nie je to isté ako stať sa sebou, v slovesnej forme  toto rozlíšenie existuje aj v slovenčine, v prípade spodstatneného tvaru slovesa je jeho výskyt už otázny.

Občas, no nie pričasto povieme: stávanie sebou, zato stanie sa sebou mi znie akosi cudzo, hoci gramaticky ide, zdá sa, o správny tvar… a čo už potom také seboustanie alebo seboustávanie, náš jazyk nebaží až natoľko po zložených výrazoch, aké má nemčina, ktorá sa v nich priam vyžíva, nemám ich priveľmi rada, no niekedy mi v materčine chýbajú, musím siahať po zdĺhavých opisoch okľukami…

*

Porovnávania mi napadli pri čítaní románu rakúskej poetky a prozaičky Rosemarie Schulakovej Das andere Brot / Die Geschichte einer Selbstwerdung  (Iný chlieb / Príbeh stávania sebou), do popredia tu vystupuje téma, na ktorú odkazuje podtitul románu, je ňou proces sebautvárania osobnosti, proces, v ktorom sa stávame tým, kým aktuálne sme.

Selbstwerdung.

Pojem, s ktorým som sa predtým nestretla a ktorý som nenašla ani v slovníkoch v mojej domácej knižnici, intuitívne som cítila, že vyjadruje vyššiu mieru procesuality ako bežne používaný pojem Selbstwerden vzťahujúci sa k ukončenému deju, k niečomu, čo sa dokonalo, je dohotovené, zavŕšené.

Hovorili sme o tom s Rosemarie, s ktorou sa poznáme dlhé roky, absolvovali sme niekoľko spoločných čítačiek v Rakúsku i u nás: dôležitá je procesualita, nikdy nezavŕšená, nedokonaná, neuzavretá.

Zhodli sme sa v dôležitosti, aká pripadá smerovaniu, ceste, pohybu, tiahnutiu, približovaniu, alebo aspoň snívaniu o ceste, o putovaní, o pohybe a tom ostatnom…

Potvrdzuje to napokon príbeh hlavného protagonistu Georga, ktorého životným programom bolo stávať sa sebou,  vytrvať v opakujúcom sa, pokiaľ len jeho život  potrvá, nekončiacom sa procese dotvárania, a mohla by som povedať dohotovovania… 

Páči sa  mi nielen zriedkavejšie používaný pojem, za ktorým siahla viedenská spisovateľka, ale aj predstava, ktorú vo mne evokuje.

Predstava o možnosti celoživotne sa meniť, vyvíjať, tvarovať, zdokonaľovať, dospievať a dozrievať: možnosť spoznávať sa, stávať sa, uskutočňovať sa, tvoriť svoje ja a potom ho ustavične ešte ďalej dotvárať alebo aj pretvárať, tá možnosť pokračuje v každom veku, nevynímajúc ani starobu, prinajmenšom v istom zmysle a do istej miery.

Máme ju, ešte aj v starobe sa môžeme usilovať o obnovu alebo modifikáciu sebaobrazu, aký by nás čo len do istej miery uspokojoval, môžeme sa k takému obrazu vlastného ja aspoň približovať, putovať, dosahovať k nemu, môžeme sa zúčastňovať na sebazavršovaní – do posledného výdychu.

Povzbudzujúca predstava, že aj vo veku, na ktorý sa hľadí neprávom ako na vek jednostranného úpadku a výlučného strácania, ako na vek nedostatkový, že napriek všetkému sa aj v starobe, ak nás len  neopustila myseľ, môžeme usilovať o nachádzanie svojich nových či obnovených podôb, o vlastný rast, nie do množstva, nie kvantitatívny, ale o rast do hĺbky, o svoje prehlbovanie…

Až do posledného dychu máme aspoň malú možnosť, ak len trochu chceme, ak sa pousilujeme, ak nerezignujeme…

Predstava poskytujúca nádej: neuzavretý horizont možného, mysliteľného, želateľného –  obrana proti malomysľnosti, proti skostnateniu, proti predčasnému umŕtveniu.

Povzbudzujúca predstava, len sa jej nesmieme vzdávať, nemali by sme sa.

*

Pamäť patrí k fascinujúcim fenoménov, o ktorých má čo povedať nielen psychológia či kultúrna antropológia, ale aj filozofia, špeciálne epistemológia, tak som väčšinou začínala prednášky rok čo rok v nie tak dávnej minulosti.

Vrstvenie času, ustavičné prevrstvovanie: zažitého, zapamätaného, konkrétnych udalostí, vzájomne sa prelínajúcich pocitov, myšlienok, obrazov, identít, vrstvenie, ktoré pojme do seba všetko, čo bolo, čo ešte je…

Doteraz počujem svoj hlas rozliehajúci sa po neveľkej posluchárni, občas ho zachytávam aj vo sne, také sny nebývajú vždy príjemné, z ničoho nič sa uprostred vety zaseknem a neviem, ako ďalej, našťastie sny, v ktorých som stratila myšlienkovú niť, nebývajú časté…

Zväčša sa v snovej prednáške cítim dobre, zanietene, až s vrúcnosťou v nej opakujem slovo, ku ktorému sa rada vraciam, vytváram jeho variácie, vrstvenie a prevrstvovanie minulého s prítomným, niekedy uprednostňujem výraz súvrstvie, napríklad ak hovorím o identite, identita ako súvrstvie, ako kontinuita vrstiev, v niektorých prípadoch kontinuita s občasnými ruptúrami… alebo pamäť ako navrstvovanie a prevrstvovanie…

Moje snové poslucháčstvo sa zapája do hry, pretože odrazu je z prednášky hra, v ktorej sa navrstvujeme, prevrstvujeme a potom zase rozvrstvujeme, vytvárame opakujúce sa cykly, slová, ktoré pred nami ešte nikto nevyslovil, napríklad podvrstvenie, privrstvenie… neuveriteľné množstvo významových variácií…

Takže pamäť, azda väčšmi rozpamätávanie. 

Moja obľúbená téma, rada som o nej prednášala.

O pamäťových vierach či presvedčeniach, a takisto o pamäťových omyloch.

O spôsoboch, ako tie prvé verifikovať a ako sa pred tými druhými uchrániť a neprepadnúť totálnemu pamäťovému skepticizmu a relativizmu, nestratiť sa v chaotickom toku spomienok…

Veď práve o to ide aj teraz: nestratiť sa v nich, naopak, nanovo sa nachádzať.

*

Na začiatku vety býva často spomienka, na začiatku mojej vety, nielen na začiatku, poopravím sa, väčšina viet, ktoré mi teraz vznikajú pod prstami, je skrz-naskrz  prevŕtaná spomienkou, sčasti ponorená do poloprítmia/polosvetla pamäti, a tam na pozadí hmloviny, na pozadí pološera sa prebúdzajú jednotlivé slová, zoskupujú sa do viet.

Každá z nich ako miesto, v ktorom sa križuje minulosť s prítomnosťou, za záchvevmi pamäti sa vykľúva ďalšia a ďalšia spomienka, mieša sa s tým, na čo je moja myseľ upretá práve teraz, nielen myseľ, ale aj moje oči, uši, všetky zmysly.

Posúvam sa z jedného času do druhého, je to viac ako obojsmerný pohyb medzi časmi, ony totiž akoby prestali existovať samostatne, navzájom sa do seba včlenili, zaklinili, už to nie je lineárne postupovanie od minulého k prítomnému a potom k budúcemu, spomínaním akoby vznikal nový čas, trojjediný…

Ako to len bolo u Augustina Aurelia, usilujem sa pripomenúť si, ten veľa premýšľal o čase…  

Prítomnosť sa križuje nielen s minulosťou, ktorá už nejestvuje, ale aj s budúcnosťou, ktorá ešte len príde, tak akosi to vyjadril filozof raného stredoveku vo Vyznaniach, ktoré som si jedného dňa priniesla z antikvariátu, tešila som sa im ako nesmierne vzácnemu daru.

Poznáme troje časov, napísal: prítomnosť vzhľadom na minulosť, prítomnosť vzhľadom na prítomnosť a prítomnosť vzhľadom na budúcnosť… prítomnosť medzi minulosťou, ktorá už nie je, a medzi budúcnosťou, ktorá ešte len príde, troje časov, takže v istom zmysle ide o trojjedinosť, Augustinus to vystihol presne.

A kde som pri spomínaní väčšmi prítomná, pýtam sa samej seba, v ktorom čase, vzápätí sa opravujem, správnejšie by asi bolo hovoriť o súčasí, pretože ak mám veriť filozofovi, ktorý v niektorých ohľadoch ďaleko presiahol svoju dobu, čistá minulosť vytrhnutá zo živého kontextu a pôsobenia s prítomnosťou a budúcnosťou podobne ako čistá prítomnosť alebo budúcnosť ani nemôžu jestvovať.

O tom istom ma presviedča vlastná skúsenosť, o pohyboch v súčasí, o križovaní, prelínaní alebo až splývaní jednotlivých zložiek, a ešte aj o poloprítmí/polosvetle pamäti, ktorá vydáva svedectvá.

Dávam sa unášať vlnami, ktoré prichádzajú a odchádzajú, poddávam sa im, no občas ma prepadáva pocit neistoty, či ma tie do seba prechádzajúce, meniace sa časoprúdy nestrhnú, či sa v nich nestratím… 

Trojčasie, hovorím si, a možno súčasie, moje subjektívne, moje intímne súčasie… 

Čím som staršia, tým častejšie v ňom  zotrvávam.

Nie je dôležité, či ide o súčasie, ktoré sa zrodí počas spomínania alebo snenia, toho denného, bdelého, ako vraví Bachelard, oboje má svoje čaro a svoju tichú krásu, oboje mám veľmi rada. 

*

K nástupu do školy som mala ešte ďaleko, zato s perom a ešte lepšie s ceruzou som už ako-tak vedela narábať, rada som si čarbala na papier rôzne tvary vrátane tých, ktoré sprevádzajú riekanku o bodke, bodke, čiaročke, o hotovej hlávočke…

Počarbala som celé hárky papiera, presnejšie opačnú stranu hárkov, ktoré otec občas  prinášal z úradu a na ktoré si po večeroch robil technické výpočty, museli byť hotové v  nasledujúci deň, tak si nosil prácu aj domov, neraz nad ňou sedával do noci.

Postavičky, ktoré mi vznikali pod prstami, sa mohli na prvý pohľad javiť ako navlas rovnaké, veď prichádzali na svet podľa jedného a toho istého návodu, no pre mňa bola každá trochu iná a niečím sa líšila od ostatných.

Mohla som sa s nimi aj zhovárať, nie síce tak dobre ako s postavami z obľúbených kníh, ktoré mi rodičia po večeroch čítali, ale vymeniť si s nimi zopár slov sa celkom iste dalo.

Čo ty nevymyslíš, poznamenala mama, keď zbadala, ako sa zhováram s jedným z ozembúškov, tak som im, ťarbavým a neveľmi vzhľadným hovorila, ozembúšik alebo ozembuška, znelo to krajšie ako len taký obyčajný ozembuch, čo mal tenký krček, no narásť mu malo ešte veľké brucho, no aby sa rýmovalo, iba veľký bruch…

Bodka, bodka, čiaročka, bavilo ma to viac ako hra s bábikami, tých som nemala veľa, neprejavovala som ktovieaký záujem o ne, nedávno pri čítaní Ivicinej knihy o matematickom modeli večnosti a iných nočných kratochvíľach som si spomenula na svoje prvé kresliarske výtvory.

Trochu provokujúci názov, preletelo mi hlavou, keď som prvý raz mala básnickú zbierku v rukách: spája zdanlivo nespojiteľné, veď matematika a večnosť patria do sféry vážneho, rešpektovaného, v takej sfére by sa sotva našlo porozumenie pre čosi ako nočné alebo akékoľvek kratochvíle… 

Po malej chvíli zaváham, a možno predsa… aspoň v tejto nezvyčajnej zbierke básní-kresbopisov, v ktorej akoby si autorka textu a autor ilustrácií vymenili pozície: poetka píše texty, ktoré sú inšpirované kresbami, nakreslené dopovedá slovom, pre jedinečný Cipárov svet majstrovsky stvorený z čiar, čiaročiek, bodiek, z ich najrôznejších zložitých kombinácií hľadá príbehy, jemne načrtáva ich poetické kontúry. 

A odrazu geometrické útvary začínajú prehovárať aj literárnym jazykom, pred očami sa mi odvíjajú príbehy priamok, vlnoviek, elíps, obdĺžnikov, štvorcov, kružníc, v koncentrovaných zoskupeniach čiar sa rodia emócie, zážitky, spomienky i sny, všetko vpísané do priamok, zvlnených čiar, bodiek a medzier medzi nimi… zaodiate do básnických obrazov, nadobúdajúce ďalšiu podobu, formu podivuhodného bytia a zvláštneho významu… 

Skláňam sa nad stránkami knihy, načúvam, ako na nich čiara dýcha, ako sa zmieta v tichom zápase, ale aj ako volá v tiesni o pomoc, ako sa splieta s inými čiarami, aby nachádzala novú silu a novú nádej, aby po splynutí s nimi dotvárala celok s mnohoznačným sémantickým obsahom a s uhrančivým estetickým posolstvom…

Prechádzam očami po uzlíkoch, v ktorých sa čiary stretávajú, hľadám medzi nimi súvislosti, vzťahy, chcela by som dešifrovať nielen udalosti, ale aj záchvevy úzkosti, strachu či radosti ukryté v dômyselných konfiguráciách magických čiar…

Napokon si však pomyslím, že zmyslom nemusí byť rozlúštenie tajomstva čiar, a ani básní, stačia ľahké dotyky, ich vyhmatanie fantáziou, precítenie…

Bodka, bodka, čiaročka…

Tento text je výberom fragmentov z rovnomennej knihy, ktorá nedávno vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.