MABE ROSTI: Na vrchol hory ma nevyniesli

Úryvok z nevydaných litánií, podľa skutočného života muža Branislava Putoša.

O krajine, kam som prišiel, som v skutočnosti nevedel nič. Mojich rodičov by určite vystrašilo, keby boli bývali tušili, ako v Amerike miznú ľudia. Napríklad v sedemdesiatych rokoch našli pod domom masového vraha Johna Gacyho okolo tridsať pozostatkov chlapčenských tiel. Mladí chlapci, ktorí zmizli len tak. Čítal som si o tom – niektorí z rodičov tých deciek to absolútne neriešili. Mysleli si, že syn má niekde nejakú novú prácu, alebo jednoducho ušiel z domu – toto by sa u nás nemohlo stať. Jeden z tých chlapcov, len pätnásťročný, sa v lekárni stretol s človekom, akým bol napríklad aj Wayne, muž, čo najíma robotníkov. Aj John Gacy, aj Wayne Willis najímali šikovných chalanov.

Chlapec potreboval peniaze, dohodli sa, odišiel s Gacym a už ho nikdy nikto nevidel. Neboj sa, my friend, Wayne bol okej. Nikomu neublížil, to som uviedol len ako príklad. 

Neviem, či je dobre alebo zle, že som o takých veciach nevedel. Prikláňam sa k tomu, že je to dobre, ak by som bol mal predsudky, alebo strach, prišiel by som o množstvo vecí. O cesty do celého sveta, o rodinu Willisovcov, aj o poznanie aké podoby môže mať rasizmus. 

Wayne mi absolútne dôveroval a ja som dôveroval jemu. 

Toto napísal vtedy desaťročný syn Wayna a Madeline Willisovcov, Ryan, mojim rodičom. Okrem roboty a učenia som chodieval aj cvičiť. Nie kvôli svalom, vždy som si potrpel na kondíciu a doma som veľa športoval. Ameriku premkol ošiaľ posilňovní, všetky dievčatá sa zo školy ponáhľali do telocvične a chalani ku strojom, ku strojom na cvičenie. Boli to také ťažkopádne stroje, s jednoduchým princípom, ale fotografia v novinách, ako sedím na a posilňujem na stroji ramená, sa objavila v miestnych malých novinách. 

„Bol si cvičiť?“ pýtal sa Ryan.

„Jasné.“

„Zober aj mňa,“ prosil ma často, ale deti tam nesmeli. Tak som mu v jeho izbe ukazoval niekoľko dobrých trikov na posilnenie rúk a spevnenie tela. Potom sme sa obyčajne začali biť, ale chlapčensky, kamarátsky. Ak bol čas, a Willisovci dovolili, pozerali sme spolu so Ryanom Beverly Hills 902 10 a večer som išiel na metro, Wayne ma k nemu odviezol.

Táto fáza však trvala len chvíľu.

Potom som sa k nim presťahoval. Nerozhodol som sa hneď, ale uvedomujúc si, že potrebujem byť v čisto anglicko hovoriacom prostredí, rozlúčil som sa so zdieľaným bývaním s našimi chlapcami. Potreboval som sa doslova utopiť v angličtine. Chcel som to. 

„Budeš bývať u nás, nie je praktické cestovať tak dlho,“ povedal Wayne. „Ryan ťa má rád a Madeline zaujíma všetko o Európe, chýba jej a rozumiete si. My sami všetky tie jej jedlá nepojeme, to ti poviem na rovinu,“ buchol ma po pleci.

Môj malý majetok sme previezli na jeden raz. Obliekol som si svoje najlepšie oblečenie, pretože som vedel, že Madeline isto nachystá slávnostnú večeru pri príležitosti môjho začiatku života v ich rodine. Keď priniesla na stôl krásnu porcelánovú polievkovú misu, stislo mi srdce a pomyslel som si na babku. Ako by som jej len doprial takú starostlivosť, pozornosť a lásku. Varievala veľa a chutne, no až do konca života jedávala z plechovej misky.

Wayne mal strašne rád jedlo. Jeho taliansky pôvod (mená Willisovcov sú zmenené) reflektoval dve výrazné vlastnosti. Hoci nie som podporovateľom teórie kolektívnych čŕt: miloval jedlo, prípravu jedla a všetko čo sa týkalo kulinárskych pôžitkov a zároveň nemal zábrany čokoľvek vo svojom živote prispôsobiť tak, aby mal z toho výhody, aj za vysokú cenu.

Jeho žena Madeline bola pôvodom Nemka, z druhej generácie nemeckých prisťahovalcov. Staršia od manžela o osem rokov, veľmi krásna a mimoriadne láskavá osoba. Keď som bol v práci, na lešení, pri azbestoch, na streche, alebo kdekoľvek, jedlu som nevenoval žiadnu pozornosť. Len by som si ubližoval predstavami o vôňach, chutiach a množstvách. Mal som svoje vlastnoručne pripravené najlacnejšie sendviče, kkuracie stehná, alebo hotdogy, deň za dňom, týždeň za týždňom. Teraz to znie komicky, ale z pochutín, ktoré mali zvýrazniť prirodzenú chuť, som poznal len kečup. Bol lacný, bolo ho vždy dosť a nalial som si ho aj na kus starého chleba.

Madeline bola výnimočná kuchárka. Ona aj Wayne ma predstavili toľkým jedlám! V čase, keď som u nich už býval, som sa denne pýtal, či je to naozaj, či je tá hostina na prestretom stole aj pre mňa. 

„Samozrejme!“ smiala sa Madeline, objala ma a jej milota mi zostane v pamäti navždy, do konca života, my friend. Brávali ma na nákupy, chodili sme z New Rochelle na Arthur Avenue neďaleko Fordham University. Kupovali sme  najlepsie syry, studené mäsové výrobky a chlieb.

Citrónové kura, panzerotti (pirôžky plnené mozarellou), lampredotto (to ani neviem opísať, ale bola to extrémne mäkká žemľa s vôňou vývaru, plnená mäkkými držkami s bylinkami), miloval som bragioli – a nikdy na ich chuť nezabudnem. Dajte mladému chlapcovi bragioli a bude vás ľúbiť do konca života. Boli  to hovädzie závitky, veľmi pomaly varené v omáčke z rajčín, mrkvy, hrachu, červeného vína a množstva byliniek. Všetko pripravovala na olivovom oleji, ktorého chuť a vôňa mi boli spočiatku úplne cudzie. Madeline doma piekla aj foccaciu, pochopiteľne tiež pizzu, ktorá chutila celkom inak ako americká s hrubým cestom. A mandľovú štrúdľu, okrem iného. 

Madeline sa vyznačovala noblesou bez príchutí snobizmu, neskôr som pochopil, že aj ich život, na pohľad ako z pohľadnice, je v kruhu ich trojčlennej rodiny celkom iný. Ťažký. Táto žena mala vlastnosť, ktorá je pre mňa doteraz najdôležitejšia v živote, Madeline bola pokorná. Pohybovala sa s gráciou, ale nikdy sa nepovyšovala, napriek tomu, akí boli bohatí, neobklopovala sa extravagantnými vecami a jej prístup k ľuďom bol dávajúci. Jej jednanie bolo veľmi citlivé, vedela počúvať, nič neposudzovala a rozhodne nedávala nevyžiadané rady. Bol som vtedy na svete necelých dvadsať rokov, preto je smiešne tvrdiť, že som takého človeka v živote nestretol: ale nestretol. Mal som ju veľmi rád.

Vyštudovala pedagogiku a dlhé roky bola učiteľkou na strednej škole. Tam, v škole, sa zoznámila s Waynom. Aj on bol učiteľ, učil matematiku a fyziku.

Neskôr, keď on opustil školstvo a začal sa realizovať zakladaním barov a diskoték, Madeline ešte chvíľu učila a po večeroch pomáhala Waynovi s účtovníctvom. Chodila do podnikov, ktoré vlastnili, kontrolovala personál aj účty a ráno išla opäť do školy. Počas týždňa sa takmer nevyspala. Pomaly som začínal chápať, prečo má Wayne tak rád svetlá, hudbu, blázinec a párty, bol to jeho svet. Začínal tak, že vlastnil dva kluby a diskotéku. To som predtým nevedel.

S dokladmi Madeline pomáhala aj mne, napokon, obaja prispeli k tomu, že som zvládol formality, ktorých vybavovanie by mi inak trvalo roky.

Približne o desať rokov neskôr som sa od mojej ženy dozvedel, aký bol Madelinin osud predtým, než poznala Wayna. Ženy sa medzi sebou zdôverujú s ľahkosťou, ktorou my, muži až tak nedisponujeme. 

Po rozvode rodičov žila Madeline len s mamou a sestrou. Matka si našla priateľa, lekára a vydala sa za neho. Krátko po ich svadbe ju, mladú Madeline, dcéru vlastnej manželky, znásilnil. Wayne ju z toho prostredia vytiahol, chcela zmiznúť, chcela ujsť.  

Nikdy som nepátral po dôvodoch, prečo s Waynom nemali vlastné deti, ale predpokladám, že to bola kombinácia jej skúsenosti z pôvodnej rodiny a tiež vekový rozdiel, keďže Madeline bola od Wayna o osem rokov staršia. Akokoľvek to bolo – adoptovali si chlapca.

Ich syna Ryana som spoznal, keď mal desať. Adoptovali ho ako dvojročného a do Ameriky sa dostal v rámci adopčného programu, pochádzal z južnej Kórey. O jeho živote do dvoch rokov sa mohli vždy len dohadovať. Wayne a Madeline hovorili, že od chvíle ako ho stretli, citlivo reagoval na pachy mora. Už ako maličký jedol ryby rovno holými rukami, zjavne to poznal. „Pochádza z nejakej prístavnej oblasti,“ konštatoval Wayne. 

Ale o tom, či to bola šťastná voľba, si v dobe môjho príchodu už neboli istí.

Možno aj preto ma začali presviedčať, aby som býval u nich. Jednak bol Ryan so mnou v pohode a ak som mal čas, vždy a rád som mu ho venoval a jednak vedeli, že denne cestujem do Brooklynu a z Brooklynu dve hodiny tam a dve naspäť. Ich dom sa nachádzal oveľa bližšie k zákazkám, ktoré sme, teraz už ja aj Wayne, mali pred sebou, tak som súhlasil. 

Bol som plný dojmov zo spôsobu života, aký vedú Willisovci. Pozoroval som Madeline. To, ako natiahla ruku k dóze s kávou, ako pomaly a z výšky prilievala teplé mlieko a zároveň jedným okom kontrolovala tie malé okrúhle palacinky čo sa stále volajú pankejks. Nevytvárala nijaký pocit, že sa treba ponáhľať, niekedy si pohmkávala pieseň a kedykoľvek sa jej oči stretli s mojimi, s Waynovými, tobôž ak zachytila pohľad Ryana, bez slova sa usmiala. Jej pohyb medzi horúcimi platňami, rúrou, sporákom a jedálenským stolom bol balet, bez napätia, bez stresu. 

Neskôr mi napadali myšlienky, ako to, že dvaja takí odlišní ľudia žijú v takej symbióze. 

Ona, vzdelaná a empatická žena, láskavá v každom pohybe, on radikál, ktorý neznášal akékoľvek vedenie, neznášal vládu a systém, popieral očividné skutočnosti, robil si čo chcel a bol to jednoducho kovboj. 

Keď sme išli z New Rochelle popri mestečku Larchmont, Wayne mi viac ráz povedal, že v Country Cluboch, kde sa mladí zabávajú, by som mal byť aj ja a  aké to je nespravodlivé, že ja tvrdo pracujem, zatiaľ čo moji rovesníci sa bláznia v plážových kluboch a hrajú golf. Porovnával neporovnateľné. 

Po troch rokoch musel zo školy, v ktorej stretol svoju ženu a kde bol učiteľom, odísť.    

Svoj doklad o vzdelaní, diplom a oprávnenie učiť, Wayne sfalšoval. Vyrobil si ich sám.

Učil s nepravými povoleniami a keď mi o tom rozprával, vyzeral celkom pobavene, tak som sa smial tiež. Boli sme si takí blízki, že mi to vykladal akoby len diktoval čo mám na zajtra kúpiť, nebol si vedomý žiadnej špiny za nechtami. Aj Madeline, hoci na seba bola veľmi tvrdá a sebakritická, sa pri jeho rozprávaní usmievala.

Pripravili mi peknú izbu, na poschodí, na konci chodby. Bola zariadená elegantne, mal som svoju krásne upravenú posteľ, skrinky aj stolík v secesnom duchu, ale najviac ma dostal samotný príchod. Keď som sa vyteperil z Waynovho cadillacu, nad vchodom do domu visela girlanda s nápisom, Vitaj doma, Brian!

V ten večer som sa so sebou rozprával nahlas. 

Toto sú významné roky a kroky Brian. Toto je výnimočný čas, Brian.

Dali mi dobre zarobiť a za bývanie mi strhávali zo mzdy. Potraviny sme kupovali striedavo a ja som vždy nakúpil také, aby Madeline musela uvariť to, čo mi najviac chutilo. Teda bragioli.  

Okrem môjho sú niektoré mená v tejto knihe zmenené a musíš mať na pamäti, že Wayne bol Talian. Taliansko milujem, napriek všetkému. Celá tá Madelinina skvelá kuchyňa bola dôkazom lásky. Mal som rád tých dvoch. Ako pár boli dokonale nekompatibilní. On bol bonviván a voľnomyšlienkár s vôľou dosiahnuť v biznise najvyššie méty, ona utiekla z nemeckej disciplíny a predsa bola jeho dokonalou polovicou.

…

Stal som sa supervízorom na stavbách. Supervízor je opora, je to zdroj akejkoľvek podpory pri projekte, dohliada, učí a pomáha na každej strane.  Ja ako supervízor som sa sústredil, aby boli dodržané všetky bezpečnostné štandardy, aby bol každý na svojom mieste a nie inde a aby sme všetko urobili skôr a lepšie, než ako bolo naplánované. Viem, povieš si – to sme tu už mali. Štyridsať rokov sa československá spoločnosť snažila predstierať, že všetko čo sa vytvára je hotové skôr a lepšie a na stopäťdesiat percent. V Amerike to nebol naoko, ale naozaj. A všetci sme za to dostali zaplatené, budovy, na ktorých sa robilo, stáli a stoja, nič sa nemuselo búrať ani reklamovať.

Supervízia je kontinuálna činnosť a mne to išlo dobre. 

Prepáč Matthew, prepáč James (skvelí, pracovití a vzdelaní Američania na stavbách, moji kamoši, ale Wayne si vybral mňa).

Wayne rozbiehal ďalšiu firmu a na novom projekte sme už definitívne robili spolu. Šetril som mu peniaze, zefektívňoval som postup prác, stal som sa jeho očami a dohliadal som na stavbárov, menežoval som neskúsených európanov, ktorí prišli, tak ako ja, za dobrými teniskami, zjednodušoval som veci. Bol som spojka, mediátor, vedúci projektov a aj najmladší člen Waynovho tímu.

Emigranti, známi, ktorí odišli v časoch totality a nie ako ja, v čase slobody, mi hovorili, že eufória, nadšenie, schopnosť vydržať aj nemožné, odvaha a motivácia, im vydržali prvých šesť mesiacov. Potom zvyčajne prišli krízy, výčitky, ak v tom boli celé rodiny, tak aj hádky – a často návrat domov. 

Nemohol som sa nimi porovnávať, to je vylúčené, ale faktom je, že som si uvedomil svoj pokles nálady a maličké ústupky pri učení sa jazyka – a bolo to presne po polroku. Tých povestných šesť mesiacov. V siedmom mesiaci života v New Yorku som sa spriatelil s Waynom.

Keď mi pridelili izbu v ich veľkolepom dome, protestoval som.  

Z okna som videl, že majú aj záhradný domček. Chcel som bývať tam. Bola by to malá útulná skrýša a cítil by som sa menej zaviazaný, než ako som sa cítil v krásnej izbe s fikusom a množstvom svetla.                                                                                                                 

„Tu budeš,“ capol ma Wayne po chrbte, na chodbu vyšiel Ryan a oči mu zasvietili. Vyskočil mi do náruče. Ryan. Izbu mal oproti mojej. Bolo to pekné dieťa, veľmi zlatý a tešil sa, že som tam.                       

Vedel som, že je osamelý, nikdy za ním neprišli nijakí kamaráti a ani on nikam nechodil.  Bol som to ja, čo s ním hádzal loptu na kôš, naučil som ho korčuľovať sa, neskôr aj lyžovať a denne sme sa spolu učili, najmä matematiku.

Neboli sme si vekovo až takí vzdialení, delilo nás deväť rokov, čiže by sme mohli byť súrodenci.

„To, čo dokážeš s Ryanom, je pre nás najväčší dar, Brian,“ Madeline bývala trochu patetická a to som vtedy ani nevedel, čo slovo patetický znamená. Niekedy vyšla z jeho izby a plakala, ale nepýtal som sa. Bol rok 1993, alebo 1994, často som cestoval, projekty sa rozbiehali po krajine a súčasne som chodil do školy. Často som pri návrate k nim už zdiaľky videl dlhú zelenú látku zavesenú pozdĺž celej steny domu: Vitaj doma Brian! a Willisovci ma čakali vonku. Z malej girlandy sa stal transparent.                                                               

Bolo to veľkolepé aj zväzujúce.

„Si neuveriteľne nadaný a máš takú vôľu a chuť do života, až sa niekedy pýtam, či si šťastný naozaj, alebo je to nejaký mechanizmus čo ťa udržiava pri živote,“ povedala raz Madeline, ja som videl, že nežiari a tušil som, že s Ryanom je to ťažké, ale tá samozrejmosť, s ktorou sa mi zdôverovala, tú som si vážil.

Ryan skákal od radosti keď ma videl, nečudujem sa, mu, musel cítiť, že mi na ňom záleží. Veľa sme sa rozprávali. Ale keď som sa o ňom zmienil pred nimi, v súkromí, nemali už v sebe tú dychtivosť a iskru, Wayne povedal, že urobili chybu a ja som záblesk svetla v temnote.

Ale v akej, dočerta?

„Zasraný George, zabijem ho,“ zapichol raz Ryan pri obede vidličku do pečenej kačky, Wayne nepovedal ani neurobil nič, len rýchlo odišiel od stola a Madeline chytila malého za ruku. Vysvitlo, že ho v škole šikanujú. Ryan bol kupodivu jediný chlapec ázijskej rasy v celej škole, bil sa každú chvíľu, hoci, on sa vlastne bránil a nadávali mu iba biele deti. Čas sa posunul, a hovorím už aj o dňoch a mesiacoch, keď mal Ryan dvanásť, trinásť, pätnásť. Za celý ten čas sa jeho nenávisť stupňovala a napokon sa obrátila proti rodičom. 

Z dieťaťa, ktoré si títo ľudia adoptovali ako drobné ľudské mláďa so všetkými vôňami a čistotou, nič nezostalo. Ryan bol rasista. Nenávidel bielych. Predstav si jedenásť, dvanásťročné dieťa, ktoré chce pozabíjať spolužiakov a jeho krutosť, ktorá vyvierala na povrch len verbálne, zastrela celý dom aj so mnou ťažkou hustou záclonou. Po čase som mal pocit, že rešpektoval len mňa. Zatiaľ.

Mával záchvaty zúrivosti, rozbíjal veci a hnusne nadával.

„I am being bullied my entire life, Brian, I know what it is like,“ držal ma za ruku. „I am so different,“ díval sa mi do očí. 

„Aj ja som biely, Ryan. Aj moji rodičia, moja sestra, moji priatelia. Som biely a mám ťa rád,“ hovoril som mu.                                              

Zázemie rodičov, starých rodičov, priateľov rodičov a ich priateľov pre neho neznamenalo nič. Bol celkom sám. Rád hovoril o tom ako nenávidí belochov, ale aj černochov a spočiatku s tým bojoval, ale neskôr nie. Vyrozprávať sa je liečivé, celá psychotraumatológia je založená na príbehoch, človek nemá odmietať svoje najvnútornejšie, hoci aj temné pocity a mal by ich zo seba dostať von. A Ryan bol decko, my friend. Nie, nevyhľadali pomoc. Trápili sa, neustále sa o tom dohadovali a ja som nevedel, ako im pomôcť.        

Všetku zlosť zacielil na Madeline a Waynea. Muselo byť ťažké milovať ho.

Mne sa Ryan zdôveroval, boli to však plány na zničenie všetkých, ktorých nenávidí. Tiež veľa plakal. Myslím, že to všetko v ňom rástlo od narodenia, tak ako sa vyvíjalo jeho detské telo, ako rástli vlasy, ruky, nohy, nechty a zuby, tak sa v ňom ako parazit rozrastala nenávisť a ak bolo spúšťačom šikanovanie, mohla to byť rovnako výhovorka, a rovnako dobrý dôvod. Vlasy mal také čierne a lesklé ako poltónové klávesy na novom piáne, a v peknej tvári tvrdosť.

Spoločnosti, kultúry a náboženstvá formujú celé národy, láskaví rodičia čo ráno chystajú deťom desiatu a potom s nimi stoja pred domom, a čakajú na školský autobus, majú istotu, že tvoria dobrého človeka a tak to ide dookola.

Ale Ryan za všetkým hľadal zradu a keď mu v škole vypadol z vrecka nožík, neváhal sa ním brániť. Kiež by si sa nedozvedel viac, ale dozvieš sa, my friend.

28. 9. 1992

Moja milá rodinka!

Konečne vám posielam náhľad, ako vyzerajú moje školské doklady – to je ten papier s pečiatkou notára a moje pracovné a pre život potrebné dokumenty. Nemám čas, tak len toľko.robím ako stále a učím sa bez prestávky, našťastie – jedna z nich je predo mnou. O dva týždne sú prázdniny a idem si predlžiť leto na Floridu. Odtiaľ vám napíšem. Mám vás veľmi rád. Milujem vás. 

„Vieš, všetci tí, čo pred sto rokmi prišli loďami na Ellis Island, čakali v radoch na lekárske prehliadky, deti pospávali na batohoch z tkaných plachiet, každý jeden z nich – až kým nedostal pečiatku s menom a číslom, čelil vyhosteniu. Ľudí otočili naspäť aj pre malú vyrážku. Nikto si nemohol byť celkom istý, že ho neobrátia naspäť,“ povedal mi tam, na tej pláži, môj nový priateľ, človek čo mi zmenil život a prešiel so mnou kus cesty – Wayne. „Aj moji starí rodičia tam stáli, aj malá Madeline a jej rodičia, a iste by sa niekto taký našiel aj v tvojej rodine.“

Mal pravdu, brat môjho starého otca odišiel do Ameriky, aby pomohol rodine a možno aby začal nový život. Moj vlastný starý otec zomrel necelý mesiac predtým, než som zmizol vo vlaku do Mníchova a odtiaľ lietadlom do Atlanty. Vtedy som si neuvedomil, čo mi dáva a nechápal som prečo a najmä, odkiaľ to má. Z peňaženky vytiahol jedno dolárovku a podal mi ju. Vraj sa to dáva, pre šťastie v šťastí a hlavne pre šťastie v nešťastí. Tak aby som ho vždy mal. Dedov jeden dolár je pohyblivý, nielen v zmysle jeho hodnoty či nehodnoty, je pohyblivý preto, lebo ja som ho dal svojej dcére a ona si ho schovala – aspoň dúfam!

Aký bol môj postoj k režimu? 

Toto sa nepýtali mňa, pýtali sa to našich rodičov a tí vždy odpovedali, kladný.                                                

…

Narodil som sa v roku 1972, v čase pádu železnej opony som mal teda sedemnásť rokov. Doma sme ale hovorili o všetkom, naši v nás mali istotu, že nikde nepovieme obsah našich rozhovorov. Som pomerne citlivý na posudzovanie našich rodičov – rodičov mojej generácie. Nemali nijaké iné zdroje informácií, len noviny ako Pravda, alebo Rudé Právo. Televízia? Haha, bolo by trápne to vôbec vysvetľovať. Otec tvrdil, že najhoršie boli frázy, ich opakovanie dookola, kam si sa pozrel, tam bola nejaká nič nehovoriaca veta ako Spoločnou prácou za socializmus, za mier, všetky prejavy boli bezobsažné blbosti a komu by sa to nepozdávalo, hneď mal za chrbtom štátnu bezpečnosť.

V našom baníckom regióne sa pomaly každý týždeň prekonávali rekordy, nadstavovali sa plány, zo sto percent sa robilo dvesto a oco to charakterizoval tak, že nás navíjajú ako rybu na veľmi dlhom silone. Ale kto? Nevedel som. Raz som sa opýtal, prečo sa stále hovorí ľud a ľudový – mne sa to spájalo s folklórom a s krojmi v Pohorelej a nie s tým, že som skladal iskričkovský sľub a ani s tým, že pre vysvedčenie sme si išli s pionierskou šatkou na krku. Otec sa zasmial a odvtedy mi dovolil počúvať Hlas Ameriky spolu s ním. V skutočnosti aj tí akože najpresvedčenejší komunisti vedeli, kde majú svojim deťom zohnať džínsy, kde žuvačky Donald, všetko to bola veľká faloš. Stačilo vedieť kde a kedy treba zodvihnúť ruku a odhlasovať nejakú smernicu, záväzok, či materiálnu pomoc vietnamským deťom. Moji rodičia pracovali, tak ako vtedy všetci u nás, nebolo to len naoko. Každé ráno o pol siedmej už boli na pracovisku, som z baníckeho regiónu a bežne som videl čierne tváre, najmä ak boli tí muži starší, maličké čiastočky uhoľného prachu im zostávali vo vráskach okolo očí, vídaval som aj mužov bez ruky, alebo na vozíku. Všetko to boli baníci, a možno aj komunisti. 

V mieste odkiaľ pochádzam, je niečo špecifické. Mnohí sa vyhlasovali za partizánov a mávali sme s nimi besedy na základnej škole, no v skutočnosti sa len priživovali na iných. Naozajstní hrdinovia sa nevystrkovali a nešírili príbehy ako z Vinetoua, len tieto boli o samopaloch, prepašovanej slanine a o zemljankách.

Môj otec bol banský inžinier. Mal zodpovednosť za to, kde sa bude dolovať, koľko je tam uhlia, aké prostriedky použiť, aby sa eliminovali straty na prírode, aby sa neohrozili životy a možno aj, aby zostali stáť domy. Môj otec bol a zostane pre mňa najlepším človekom. Dovolil mi počúvať zakázané pesničky a súčasne hlasoval na schôdzach a súčasne oznamoval smrť. Hľadaj v tom faloš, ale najskôr sa vráť v čase. 

Banské nešťastia by boli samostatná kapitola. Nepríjemné cesty do podzemia, kde sa stala nehoda  pokračovali otrasnými výjazdami k bytom, kde čakali ženy a deti. Musel by si poznať môjho otca, aby si pochopil, koľko ťažkého sa zmestí do jedného muža, koľko potreboval odvahy, keď ho vrhli do temnoty – Timotej, choď a povedz im to ty, ty to vieš. Ako sa dá vedieť najlepšie povedať – váš otec, muž, syn, zomrel? V roku 1986 môj otec súhlasil, aby som napísal jeho tete do Ontária, v Kanade. Ako štrnásťročný som to urobil a  opýtal som sa jej, či by som k nim mohol prísť cez leto na brigádu. Neodpísala mi, ale prišiel nám domov iný papier: dostal som zákaz vycestovať do Kanady na desať rokov. Aj to je absurdné – my sme predsa nemohli vycestovať len tak ani do Juhoslávie, ani do Viedne, tak aká Kanada.

Ako každý rok, išli sme do Pohorelej.

15.10. 1992

Volám domov.

„Počúvajte, bol som na Floride! Už som videl zopár morí, ale toto je niečo neuveriteľné! Nikdy by mi nenapadlo, ani by sa mi len nesnívalo, že sa budem kúpať v Mexickom zálive! Voda bola totálne horúca a to nepreháňam!“

„Branko… ujo Tonko mal oslavu, boli sme na jeho päťdesiatke a všetci ťa pozdravujú. Je tu Janka, chceš ju?“

„Janka, prešiel som všetky mestá! Orlando, Tampu, Sarasottu, Naples aj Fort Myers. Mám milión fotiek.“

„A ja musím byť stále v škole. Všetci sa na teba pýtajú, najviac učitelia. Volajú ťa Američan.“

„Povedz im, že peniaze tu z neba nepadajú a každý, komu sa páči môj život na diaľku, by si to mal skúsiť. Teraz mám plnú hlavu Floridy, počúvaj, tá voda mala najmenej tridsaťpäť stupňov! Prvý deň som sa necítil príliš komfortne, rozmýšľal som, či to nie je zabíjanie času, ale potom som si uvedomil, že som len v robote a v škole a učenie som mal tak či tak som sebou.  Povedz našim, nech o mne veľa nehovoria, Prievidza je malé mesto a v takej kaši ako som bol pred rokom, to si nikto nevie predstaviť. Ani to im nehovor, že som spával na lavičke!

„Ty si spával na lavičke?“ aj na diaľku som videl jej vytreštené oči.

„Áno. Kašli na to. Inak, do Washingtonu som poslal ďalšiu žiadosť na predĺženie víz, malo by byť platné od januára.“

„Takže – v lete prídeš domov? Pôjdeme na Čajku?“

„Janka, prídem a pôjdeme. Chcel by som.  Ale teraz, po návrate z Floridy viem, že jediné čo chcem naozaj a veľmi, je študovať. A budeš aj ty. Učíš sa? Drvíš sa angličtinu?“

„Bože, áno,“ povedala nervózne, ale toto jedno som jej opakoval stále, my friend. Moja blonďavá sestra, s ktorou som si rozumel na všetkých frontoch, spoločne sme sa chránili a dávali na seba navzájom pozor, mala svoju budúcnosť napísanú v mojich dokladoch.                       

V decembri 1992 som sa po poldruha roku rozhodol odísť do Československa – musel som riskovať a zažiadať si o víza. Nikto v Prahe nemohol vedieť a ani nevedel, že  neprichádzam z Prievidze, ale z Ameriky. Podarilo sa mi v lotérii získať Zelenú kartu a tak som prišiel na veľvyslanectvo USA, pre víza. Víza som dostal, no ak som mal do USA prísť naspäť, potreboval som aj lekársku správu – potvrdenie, že nemám žiadne nákazlivé choroby, predovšetkým TBC. Také osvedčenie dával len lekár po riadnom vyšetrení. Lenže ja som prišiel v čase nevhodnom pre vydávanie akýchkoľvek dokumentov, pretože to bolo tesne pred Vianocami a „už sa nerobí.“

Tak to povedal lekár, ktorého mi určila ambasáda – nech prídem po Novom roku, už nerobí.                                          

Po Novom roku som mal byť s Jerzym na stavbe starej poisťovne v Manhattane a pekne postupne odstraňovať azbesty. 

 „Ale ak ste ochotný takto pred sviatkami zaplatiť, som ochotný takto pred sviatkami vás vyšetriť,“ povedal doktorko a ja som mu dal úplatok tristo dolárov, vidíš dobre. Dvadsiateho tretieho decembra okolo obeda zistil, že nemám TBC a že som celkovo zdravý a nepreveziem do Spojených štátov a tým pádom ani do Prievidze žiadne škaredé veci, kiahne ani osýpky. 

Človek sám najlepšie vie, čo potrebuje, takže som si v tú noc priniesol domov, do Prievidze, excelentný darček, víza aj s potvrdením o bezinfekčnosti.. 

Koniec roka sa schyľoval k bezprecedentnému kroku v našich dejinách a po zložitom spojení a dlhom hľadaní prienikov pred sedemdesiatimi troma rokmi dvoch naozaj blízkych národov, sa naša Československá republika v noci z tridsiateho prvého decembra 1992 na prvého januára 1993, rozpadla. Československo sa rozdelilo na Česko a Slovensko. Strávil som tú noc s kamarátmi na námestí v mojom meste. Nie, netešil som sa. My mladí sme to neoslavovali.                                                                                                                                                                                                           

Súčasne sa odohrávalo niekoľko vecí: presťahovali sme sa, celá rodina, čiže Willisovci a ja. 

Nové bývanie bolo úchvatné. 

Dom mal tri vchody a ja som žil v samostatnej časti. 

V tom čase išli veľmi dobre všetky Waynove obchody, skutočne expandoval a bol som pri tom. Ryan mal trinásť rokov a tiež expandoval, jeho plány na likvidáciu bielych boli dokonalé. 

Pochopil som, že je čas. Nie na nové tenisky, chcel som v Amerike vyštudovať všetko čo sa dalo a bol som ochotný uťahovať si opasky, učiť malého rasistu geometriu, pomáhať Madeline zvládnuť vlastný život a najmä som chcel byť oporou Waynovi, tomu charizmatickému chlapíkovi s americkým úsmevom, plánmi na sto rokov dopredu a plnou peňaženkou.

Telefonát New York – Prievidza. 

„Tak kde ste to boli, Branko? “

„Oco! Odleteli sme zo snehovej búrky v New Yorku a pristáli sme v Ciudad de México. Bolo tam ako na rozpálenom plechu, neuveriteľná horúčava.“

„A let? Spal si?“

„Leteli sme ponad pyramídy, ponad sopky a nekonečné hory do Huatulco na juhu Mexika. Na ich vrcholkoch bol sneh – a v meste 35 stupňov. Nie, nespal som. Bol to najkrajší let v živote, lepší už nezažijem! Ja, Wayne, Madeline aj Ryan, boli sme tam celá rodina, haha. Namiesto do okienok sa dívali na mňa, ako to prežívam.“

„My s mamou sme to mesto ho videli v televízii. V roku 1968, v správach, keď sa v tej ich obrovskej katedrále vydávala Vera Čáslavská a napokon, aj počas celej olympiády. Branko, vtedy to bola druhá najpopulárnejšia žena planéty! Vydávala sa v Mexico City,  ja si na to pamätám. Ale mali sme čiernobiely televízor a keď sa nad tým ale naozaj poriadne zamyslím, vtedy sme sa s maminou vlastne nepoznali. Ale to Mexiko videla celá republika.“

„Oci, to sa nedá porovnať, telka a naživo. Tá katedrála je krásna, viem, Metropolitná katedrála Nanebovzatia Najsvätejšej Panny Márie sa volá. Samotné mesto je neuveriteľné, kým sme pristáli, leteli sme nad ním dvadsať minút. Také niečo už nezažijem, oco.“

„Aký je ten svet? Je farebný? Pestrý? Sú tam Fridy Khalo? Je ich jedlo naozaj také štipľavé?“

„Je tu veľká chudoba. Väčšinu domov tvoria len štyri koly a provizórna strecha. Ani dvere nie sú. Nič. Strecha je z pozinkovaného plechu, sem tam z dreva a najčastejšie z palmových listov. Prešli sme cez dediny a domy tam nemali okná.  Všade je problém s pitnou vodou… nie otec, ženy ako Frida som tam nestretol. Krásne áno, ale veľmi tam cítiť, že je to mužský svet.“

„Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze? Ak nemajú domy, kam chodia na záchod? A kde sa umývajú?“

„Na záchod chodia do lesa. Neviem, odkiaľ majú peniaze. Mnohí z obchodu s drogami, ale to si len domýšľam. Netuším. Ale – pochopil som, čo je rezort. Wayne sa zabával, keď zistil, že to slovo počujem prvý raz. Turistické centrá sú pre domácich uzavreté. My, turisti, sme v hoteli, sme na pláži, jeme dobré jedlá, pijeme čistú vodu, všetko je to ohradené a to je rezort.  Je tu nesmierne veľa volkswagenov chrobákov, tusím som iné auto ani nevidel. Čudné, nie?“

„Ako u nás Škoda.“ 

„Mexičania sú veľmi pokojní a mierumilovní, možno až ľahostajní.  Ale príroda je úchvatná! Nikdy by som si nebol pomyslel, že naživo uvidím leguána, alebo škorpióna. Vo vode sú aj elektrické ryby a úhory! A teraz počúvaj, naučil som sa windsurfing. Viete, ty aj mama, že šport je moja láska odjakživa, neviem si predstaviť, že by som aspoň kúsok zimy nestrávil na lyžiach, žeby som nepreplával kilometre, napokon, aj v New Yorku som popri učení a všetkých povinnostiach schopný ísť skoro ráno do telocvične. Ale windsurfing bol sen! Kde by som sa ho bol naučil? U nás, na Nitrianskom Rudne fúka slabo a aj voda je kalná a sladká. Vietor v plachte nado mnou bol taký silný až som výskal. Z pláže nás do domčeka, ktorý sa volá Condo, vozili malé autíčka. Všetko jedlo je stále k dispozícii, mexické švédske stoly sa prehýbajú a dve tretiny jedál som predtým v živote nevidel.“

„Poď už domov, Branko.“

„Haha, nejdem. Bola to dovolenka. Nikdy, nikdy nikdy nikdy by som si nebol býval predstavil, že ja niekedy pôjdem do Mexika. V izbe máme klimatizáciu! Ďakujem oci, že si ma vypočul, neboj sa, tento telefonát mám ako darček a je súčasťou odmeny, neplatím zaň. Musím končiť. Je dobrý vietor a ešte ideme na more.“

Vieš, Willisovci mi nachystali pravý americký koktail driny, odmien a rozkoše. V tom Mexiku vtedy boli všetci, celá tá mafiánska skupinka. Ou – povedal som mafiánska?

Vydrž, my friend.

Willisovci ma svojou náklonnosťou pohltili, vieš, čo tým myslím, my friend. Mali ma radi. Keď som tam býval druhý rok, podal som si prihlášku na univerzitu. Prijali ma a nielen to: dostal som možnosť vyštudovať päť rokov za kratší čas. 

„Zdvojnásobím si počet kreditov za semester a budem dobrý. Zvládnem všetky,“ povedal som v kancelárii šéfovi profesorského zboru na State University of New York.

„Nie.“ Ledva zodvihol hlavu.

Deväťdesiate roky boli časy priveľkých oblekov. Aj on mal taký. Sedel v kresle v saku horčicovej farby s vypchávkami a mal nahladko oholenú tvár. Nie povedal dva razy za sebou. Asi som bol na takú odpoveď pripravený, lebo som mu obratom ponúkol, že budem robiť asistenta pedagógom, budem pomáhať s administratívou, budem pre mňa za mňa upratovať školu, polievať kvety, kresliť čiary na antuke, ale nech mi dajú možnosr pokúsiť sa o to: urobiť z piatich rokov dva a pol.

Nadýchol sa, hodil rukou a súhlasil. 

Preskočím nedôležité opisy života, keď som robil, študoval, jedol a zabával sa, aby som ti rýchlo povedal, ako to v škole dopadlo. Vieš, že presne tak: päťročné štúdium, State University of New York som urobil za polovičný čas.

V tú jar, keď som sa vrátil domov, domov – to boli Willisovci, a pri večeri som oznámil, že ma prijali na State University of New York, vtedy som už ako tak rozumel odstraňovaniu azbestu, ale nie Waynovi. Obdiv neznamenal vhľad.

„Prijali ma do školy. Vedúci katedry povedal, že ak si zoberiem learning assistance a urobím viac kreditov za semester, môžem skúsiť vyštudovať školu, ktorá trvá päť rokov, za polovičný čas,“ povedal som.

Vidím to ako dnes, Wayne mal oblečené jednu zo svojich polokošieľ, táto bola oranžová, a na večeru sme mali cestoviny s mletým mäsom a ovocný koláč. Hodil lyžicu do taniera, ani to tak nechcel, ale zacvendžala.

„Brian!“

„Brian!“ 

Nastalo také ticho, že keby sme boli medzi stromami, ani lístok by sa nepohol, ale sedeli sme v jedálni a hýbal sa len Ryan, lebo sa vyškieral bez toho, aby vydal zvuk. 

„Načo ideš do školy, keď zarábaš dobré peniaze? Mohli by sme spolu investovať, a ty zabiješ čas učením,“ Wayne jemne udrel hranou dlane do stola. 

Ryan sa pučil od smiechu, Madeline bola biela a nedívala sa na mňa.

„…no, baví ma to. Peniaze nie sú všetko,“ zajachtal som.

Wayne ma potľapkal po ramene.

„Ó Dío!“ zvolal na celý dom.

„Brian! Peniaze nie sú dôležité! Sú najdôležitejšie!“

Madeline nabrala Ryanovi naberačku špagiet, ale on ju drgol do ruky a polovica slížov skĺzla na obrus. Rozplakala sa. Wayne sa pozrel na Ryana pohľadom, aký som videl len keď sa na stavbu blížil inšpektor práce a ja som sklonil hlavu a napchal som si plné ústa jedla. Vyzerá to, akoby som medzi nimi žil v napätí a necítil sa dobre, ale nebolo to tak, my friend. Len opisujem chvíľu keď som vyhlásil, že budem študovať. 

Vedel som čo chcem. Vietor a vlny, ktoré vošli Waynovi pod kožu a primäli ho ukázať mi svoju zlosť, ustali, po deviatej hodine večer sme na terase vypili pivo a bavili sme sa o Mexiku.

No po celý čas, čo som študoval a robil som to tak, že o tom ani nevedeli, som v sebe zaháňal akýsi dešpekt – veď Wayne kedysi sfašoval doklad o vzdelaní. V Amerike! Až teraz viem, že Wayne žiarlil. Mal milión skvelých vlastností, ale zášť, pokiaľ išlo o akékoľvek vzdelanie, o čas, ktorý ktokoľvek z jeho blízkosti trávil učením namiesto zarábania peňazí, tej sa nevzdal.