Milina Svítková x Olja Savičević Ivančević: Letá s Máriou

Úryvok z románu Oljy Savičević Ivančevićovej Letá s Máriou preložila do slovenčiny MIlina Svítková.

Babie leto
Tri dni na pomedzí októbra a novembra 2021

Môj kamarát z detstva, dirigent Emilio Chiappeta pricestoval po tridsiatich rokoch do Splitu. Prišiel so svojím manželom Aldom, špecialistom na rybolov a moria, s mužom, ktorého som iba narýchlo stretla, aby som sa s ním zoznámila. Alda sem pozval splitský Oceánografický inštitút, aby sa s miestnymi odborníkmi podelil o talianske skúsenosti s baktériou, ktorá v Jadranskom mori zapríčinila vyhubenie stehnovky nádhernej, pinna nobilis. Vymieranie sa začalo pred dvomi rokmi, keď medzi vlniacimi sa riasami začali vznikať podmorské cintoríny týchto pozoruhodných mušlí. Obývajú len čisté moria a v Zálive sa iba prednedávnom znova objavili, keď zatvorili továrne a nainštalovali kolektory. V Zálive som sa nekúpala, odkedy som odišla na vysokú, keď som vlastne natrvalo odišla za lepším. Ale Emilio mal svoje spomienky a chcel tu prenocovať, aspoň jednu noc, a tak som im našla vhodné ubytovanie v Penzióne Veselý, ktorý prednedávnom zrenovovali. Aldovi sa to páčilo, pretože za pätnásť minút sa na gumenom člne dá dostať rovno pred Inštitút na opačnej strane Zálivu. 

Mala som radosť, že som sa stretla s Emiliom, čí rodičia mi darovali prvý písací stroj značky Olivetti a zobrali ma na prvú veľkú cestu – po talianskych mestách a mestečkách. Raz dávno v jedno leto v osemdesiatych rokoch hľadala rodina Chiappeta nocľah na ceste z Talianska do Dubrovníka. Prenajali sme im izbu a vtedy sa medzi našimi rodičmi zrodilo priateľstvo, ktoré trvalo až do vojny v deväťdesiatych rokoch, keď sa prerušilo spojenie. Chiappetovci k nám chodievali každé leto na dva-tri týždne začiatkom augusta a potom, po ukončení ôsmej triedy ma vzali so sebou. Emilio, ktorý sa odvtedy zmenil na pekného a štíhleho mladíka, bol v tom čase guľatučký chlapec s hrubými okuliarmi zbláznený do opery. Mňa, bežnú štrnásťročnú babu, opera vytáčala do nepríčetnosti. Po tom, ako sa mi ešte v Ancone pokazil walkman, zúfalá som ju počúvala nielen počas celej cesty na sever Talianska vo Fiate Cinquecento, ale aj počas pobytu v byte Chiappetovcov v Turíne. 

Stretli sme sa na našej starej pláži, Emilio práve odprevadil Alda do práce. Zatiaľ čo jeho rodičia posedávali na plastových stoličkách a miešali červené víno s fantou, on sa učil plávať a vôbec sa mu to nedarilo. Spomenula som si, ako žalostne vyzeral a že sme nemali ani srdce posmievať sa mu za to. 

Nič sa tu nezmenilo, povedal.

Bol to kompliment, aj keď v skutočnosti to tak nevyzeralo. 

Áno, stromy sú tu stále tie isté. Prastarý otec Pave, ktorý ich vysadil, nežije už štyridsaťpäť rokov a doktor Veselý, ktorý vybudoval túto pláž, zomrel ešte oveľa skôr. Platany ich s prehľadom prežili, dokonca aj krušpány. Ani Čech, ktorý do našich končín priniesol turizmus, myšlienku kúpania a plávania v mori, ani on sa nikdy nenaučil plávať. To tajomstvo prezradil môjmu prastarému otcovi, ktorý preňho istý čas pracoval ako záhradník. Alebo jeho žene, to už sa presne nevie, povedala som. Dorozumievali sme sa špeciálnou kombináciou taliančiny a angličtiny presne tak, ako keď sme boli malí. 

Chiappeta ma objal okolo pliec: Mariola, u nás v Turíne sa ti nepáčilo?

Moje meno vyslovuje po taliansky – bez j.

Vtedy sa mi tam možno nepáčilo, no dnes sa mi tam páči, povedala som. Dokonca som si našla zaľúbenie aj v opere. Spomienky, ktoré mám na vás a na Turín, sú pre mňa dôležité, veľmi. Občas tam chodím služobne, škoda, že tam už toľko nebývaš.

Musíme odísť z domova. No Londýn je navyše o čosi priateľskejší k Aldovi a mne, ešte vždy je to tak. Nuž, veď aj ty si to urobila, aj ty si odišla, povedal.

Povedala som: Nie ďaleko. Možno pre príbehy, na ktoré som naviazaná, alebo pre jazyk, ktovie. Nie sú to noty. A čo tvoj manžel Aldo? Porozprávaj mi o ňom, aký je? 

Chiappeta povedal, že Aldo má najradšej hudbu mušieľ. Práve teraz pravdepodobne drží pri uchu lastúru stehnovky a modlí sa za ich potomstvo, povedal. Je na nervy z toho, že ľudia neveria na globálne otepľovanie, o ktorom existuje toľko dôkazov, ale sú presvedčení, že zem je doska. Vracajú nás do čias nevedomosti a strachu. Aldo tvrdí, že za sto rokov by mohlo vyhynúť päťdesiat percent živočíšnych druhov, ktoré sú nám známe. On je veľký pesimista, vraví, že z týchto kopcov nad Zálivom budú ostrovy. Ja si to nemyslím, vravievam mu, že zachráni svet, povedal Emilio Chiappeta oháňajúc sa rukami.

Môj kamarát Emilio si myslí, že my umelci sme nevyhnutne potrební, pretože keď jeho manžel vedec zachráni svet, my mu musíme poskytnúť dôvod, pre ktorý sa oplatilo zachraňovať aj ľudstvo. A aby sme mali čo poslať do vesmíru. Niečo ľahké, čo pláva v éteri! Hudbu a slová: jazyk sfér, dialóg, povedal a súčasne dirigoval moru a oblohe okolo nás. 

Tieto ostrovy boli kedysi vrcholkami kopcov a pohorí, povedala som a ukázala na ostrovčeky na horizonte. Tunajšie moje sa v závere doby ľadovej zdvihlo o 150 metrov a vystúpilo do hôr. Preto ostrovy kopírujú horský reťazec. V geografii sa tento typ pobrežia nazýva dalmatínske pobrežie, všade vo svete. Vedel si to? Šíre more, tak tu volajú svoju časť Jadranu, čo zahŕňa všetky odtiene mora a zároveň nekonečno. Nekonečno, povedala som dirigentovi Chiappetovi, táto troška mora.

Keď máme už tú trošku mora nablízku, neokúpeme sa? Navrhol.

Pomedzi Marjanske vráta zadul vietor chladnejší než mistrál. Teraz má more vyššiu teplotu ako vzduch a nemá zmysel zostávať na brehu, napadlo mi. 

Ponorila som sa do vody so zatvorenými očami, opatrne ako neplavec. Spomenula som si, že som sa ako dieťa zvykla dlho ponárať, dlho som plávala, keď bolo leto, nepoznala som dôvod, pre ktorý by som mala vyjsť z mora. Keď som nad hladinou otvorila oči, môj kamarát silne zaberal rukami a plával vedľa mňa. 

Po výdatnom daždi sa na slnku ligocú čierne oči olív. Tráva rýchlo oschne, zem je vlhká až pod povrchom. Prichystala som sendviče, sedím na drevenej lavičke pod orechom, upíjam si kávu z termosky a pomedzi nohy mulice, ktorá sa pasie nižšie v zarastenom vinohrade, pozorujem more v Zálive, pozerám sa na domy a cesty, olivové sady a vinohrady, ktoré sa ťahajú až k moru. Split, Brač, Šolta, Čiovo, Trogir, sedemkrát Kaštela, všetko ako na dlani za takéhoto počasia. 

Pamätáš sa, ako ocko s Nikšom kradli hrozno z tej vinice počas vojny? Opýtam sa mamy. 

Odhodlane to poprie. Vraví, že tá vinica bola už aj tak opustená a rodila len počas toho vojnového roka, pretože o vinič sa treba starať. Malá vinica so starou zriedkavou odrodou hrozna s červenkastými listami a menom kaštelanský crljenak. Prateta Kate ho kedysi komusi predala, čo znamená, že predtým skutočne patril našej rodine, otcovej, ako tvrdí mama. 

Pamätám si, že počas vojny sme nemali peniaze a nebol pre mňa veľký problém, ani keď hrozno ukradli. Poviem, že kradnutie ovocia je aj tak viac dobrodružstvo než krádež. 

A čo urobila prateta Kate s peniazmi, ktoré dostala za vinicu?

Odišla do Opatije. 

Tá príhoda sa z času na čas znova zjavila, vždy s nejakým novým detailom. Len tak mimochodom niekto dodal, že sa nevydala pre našu prastarú mamu Marijetu, pretože sa hanbila za to, že jej mladšia sestra sa vydávala tehotná. 

Sú to dosť závažné obvinenia, poznamenám. 

Nuž, povie moja mať, také boli časy. Ale keď im zomreli rodičia, predala svoju časť zeme a odcestovala na mesiac do Opatije. O tej tajomnej ceste nikto nič nevedel, iba čo naša babka Meri, Katina neter, neskôr hovorila, že teta sa ubytovala v Hoteli Kvarner, chodila po parčíkoch a každý deň si vyšla na prechádzku nad Opatiju po dnešnom Chodníku Carmen Sylvy. Carmen Sylva je básnický pseudonym rumunskej kráľovnej Alžbety, manželky kráľa Karola I. (toho serióznejšieho Karola, ktorý „nemyslel iba tou vecou ako veverička na extáze“, vravievala Tonka. Veľmi skoro sme začali takými mužmi pohŕdať). Kráľovná si obľúbila Opatiju a obzvlášť rada sa prechádzala po chodníku nad mestom, dozvedela som sa z Googlu. Kráľovnine básne, najmä tie o materstve, boli obľúbené a slávne, povedala mama a dodala, že to tak vravievala babka Meri – hoci jej, teda babke Meri, sa bohvieako nepáčili, pretože jej pripadali trošinku patetické. No bola to nádherná žena tá Carmen Sylva alebo rumunská kráľovná Alžbeta, dokonca ju pri jednej príležitosti ešte v roku tisícdeväťstodvadsaťniečo noviny komunistickej mládeže pre jej tvorbu vyzdvihli ako zriedkavý pozitívny príklad príslušníčky šľachty, povedala matka, že jej to vravela babka Meri, jej svokra, Katina neter. Niektorí ľudia boli presvedčení, že Kate sa podobala na Carmen Sylvu, pretože ani ona nemala odvahu podpísať sa pod básne, z ktorých sa zachovalo iba zopár náboženských, pravdepodobne vďaka vtedajšiemu farárovi, otcovi Viktorovi. 

Nech to bolo akokoľvek, ľudová poetka v zrelom veku Kate, ktorá sa nikdy nevzdialila zo svojho rodného kraja, ktorý siahal od Trogiru po Omiš, nechala sestre na dverách odkaz, že odišla do Opatije, aby si nerobili starosti a že o niekoľko týždňov sa vráti. Potom sa už o tom nikto veľa nedozvedel, iba čo sa jedného dňa opäť zjavila – vysoká, mocná a s veľkým klobúkom – na Ulici Murtilica, vtedy ešte na Ulici padlých bojovníkov.

Práve toto leto k nejakému výročiu, presne po sto rokoch vyšli jej básne v akomsi miestnom zborníku, no namiesto anonymného autora boli po prvý raz zverejnené s celým občianskym menom pratety Katy. 

Domov som prišla dva dni pred zberom olív. 

Prvú noc po príchode zo Záhrebu niekto o štvrť na tri zazvonil pri dverách, no matka aj ja sme ďalej spali, každá vo svojej izbe. Na dverách má ešte vždy farbičkami napísané M a š a, na dverách starej detskej izbe, kde spím, je sestrino a moje meno T o n k a & M a r i j o l a – je to prečin mojej dcéry Mary, ktorý jej z času na čas sentimentálna babka nechcela zotrieť.  

Je koniec októbra, čochvíľa začiatok novembra, meteorológovia hlásia, že aj tento rok sú teploty nadpriemerne vysoké: ľudia sa cez deň kúpu v mori, no v noci sa, ako tvrdí matka, konečne dá dýchať dokonca aj v našej ulici: klimatizácie medzi natlačenými domami na hlavnej už nebzučia a neprehrievajú vzduch. Tak či onak, v prvú noc som si po dlhšom prevaľovaní medzi spranými citrónovožltými perinami z detstva vo svojej starej posteli (ako som tu len mohla kedysi zaspať?) dala tabletku na spanie, ktorú som vyhrabala z dna kabelky, takže nemôžem s istotou povedať, či som počula kroky, ktoré chodili hore-dole schodmi. Zo spánku ma v skutočnosti vytrhlo mňaukanie mačky, ktoré potom nasledovalo. Pamätala som si, že zvonček sa ozval len krátko a na displeji mobilu svietilo 02.15, no keďže sa zvonenie nezopakovalo, vypila som trochu vody, otočila som sa na druhý bok a zaspala na valeriánovom poli. 

Matka v noci zaspáva pri zvuku rádia, ktoré občas hrá až do svitania. Často počujem, ako v spánku vedie rozhovory lámaným jazykom, ktorému nerozumiem, háda sa alebo vysvetľuje, občas kričí. Myslím si, že sa svojím spôsobom naozaj vzpiera svetu, no nemôžem ju z toho vytrhnúť a tento nedostatok vlastnej sily ma už nejaký čas trýzni. Na nič nie sme pripravené okrem toho, že sme deťmi. Potom zostarneme a je po nás. 

Ráno si na zvonenie ani nespomenula, a udivilo ju, keď som jej povedala, že polovicu noci nahlas rozprávala zo sna, hoci to nebolo po prvý raz, čo som jej o tom hovorila. Keď tú skutočnosť prijala, potom s úľavou doplnila, že sa určite rozpráva s mŕtvymi: so svojimi sestrami a s mojím otcom. Zajtra sú Dušičky, nebude to náhoda, povedala a zmenila tému na včerajší diel Nevesty pre milionára. 

Keď mama docvičila pravidelnú rannú gymnastiku, uvarila si kávu na teraz a čaj na neskôr, pričom bez prestania rozprávala o televíznom vysielaní. Bála som sa, že sa pohádame, tak som ju nechala robiť si svoje a vykradla som sa na terasu, odhrnula som odkvitnuté kvety bugenviley a kochala sa výhľadom ponad strechy. To je ranná pohoda, keď sa nízky krvný tlak vyrovnáva s jemným tlakom okolitého sveta. Jugo ako v nemom filme rozhojdáva listy paliem dole na promenáde pred bývalou cukrárňou Hajduk, kde je dnes stávková kancelária a fast food.

Pôdorys sveta sa mení a hoci už z nijakého kútika terasy nedovidím na more, pretože všetci nadstavili domy o jedno alebo dve poschodia, s tým, čo vidím, som istým spôsobom zmierená. Časy sú ťažké a domy neklamú o živote. Od svojich osemnástich trávim s mamou iba letá, jeden mesiac alebo aj menej. A niekedy, ako teraz, prídem aj na Všetkých svätých, aby sme obrali olivy v olivovom hájiku na úpätí Kozjaka a aby sme sa, keďže je to pre ňu dôležité, postarali o hroby mojich predkov, pričom beriem do úvahy, že jej blízki sú ďaleko a ostatná vojna roztrúsila ich kosti. 

Aj keď je vonku veľmi teplo, dala si klobúčik, ten, ktorý sme kúpili pred pätnástimi rokmi, keď zomrel otec, obliekla si sukňu, decentne sa nalíčila a upravila si vlasy. Potom odstúpila od zrkadla a s pohľadom upreným na svoj obraz povedala: Absolútne nemôžem uveriť, že som to ja. Je to vôbec možné, aby som to bola ja?

Si pekná, povedala som. 

Keď vidím iné ženy v mojom veku, aj hej, pravda, povedala. 

Keď sa na ňu človek pozerá zozadu a z istej vzdialenosti, vyzerá ako dievča. Mama je štíhla, no šokovalo ma, kam sa doslova za noc vytratila jej vzpriamená chôdza, teraz je z nej starena, sedemdesiatsedemročná žena, ktorej sa chveje brada, keď krája cibuľu a ktorá sa to predo mnou pokúša ukryť. Predo mnou nič neutajíš, hovorievala a bola to pravda. S Tonkou sme ju považovali za zvláštny druh čarodejnice, ktorej je zbytočné klamať. Môj príbuzný Nikša, syn jej zosnulej sestry Koky, ktorý pred odchodom do Kanady žil istý čas u nás, jej dal prezývku Sherlock Holmes, spomínam si. 

Teraz sa vyhýba môjmu pohľadu. Predo mnou nič neutajíš, povedala som jej. No tak, s pravdou von. Kto to zvonil o druhej ráno?Mohla to byť mačka, odpovedala štýlom jej vlastným.