Stará mama spisovateľky Denisy Fulmekovej bola židovka a prežila vraždenie židov vďaka láske ku kňazovi. Autorka popisuje príbeh rodiny vo svojom autobiografickom dokurománe Konvália: Zakázaná láska Rudolfa Dilonga. Rozhovor pôvodne vyšiel v nórskom dvojtýždenníku Utrop, ako súčasť iniciatívy „dialógy v zahraničí o slovenských knihách.“ So spisovateľkou sa rozprával novinár Claudio Castello.
Vo svojom diele popisuje ľúbostný vzťah medzi Valériou Reiszovou, židovským dievčaťom, ktoré zaujíma poézia, a Rudolfom Dilongom, františkánskym mníchom a básnikom. Dej sa odohráva počas a po druhej svetovej vojne na Slovensku.
Valéria sa spolu s rodinou ocitla, podobne ako ostatní židia, v nebezpečenstve a bála sa, že ich odvlečú do tábora na nútené práce a stadiaľ do koncentračného tábora. Dilongovi, ktorý mal svoju pevnú pozíciu vo vtedajšom klerikálno-fašistickom režime a spolupracoval s nemeckými okupantmi, sa podarilo ochrániť Valériu a jej brata.
Fulmeková sa narodila v Bratislave v roku 1967, kde pracuje ako spisovateľka a novinárka. Dosiaľ jej vyšlo 17 kníh.
„V troch z mojich kníh sa venujem historickým udalostiam, dve z nich sú o Holokauste a o Slovenskom štáte,“ uviedla pre Utrop.
Odzrkadľuje realitu
Mená v knihe sú fiktívne, ale dej je silno ovplyvnený realitou. Aj Fulmekovej stará mama sa podobne ako dievča v románe zaľúbila do františkánskeho mnícha a podarilo sa jej prežiť holokaust aj vďaka tomu, že sa neskôr vydala.
„Môj starý otec zachránil mojej starej mame život. Tým aj mojej mame, ktorá bola jej dcérou. Obidve mali totiž v roku 1942 deportovať, ale keďže mal môj starý otec dobré kontakty, podarilo sa mu vybaviť pre ne výnimku. Kniha nepojednáva len o historických udalostiach, ale reflektuje aj boj o život jednej veľmi silnej ženy.“
Po vojne zažívala jej skutočná rodina problémy, keďže patrili medzi tých „politicky poznačených“ kvôli vzťahu starej mamy k františkánskemu kňazovi, ktorý mal svoje prepojenia na predošlý režim.
„Počas vojny moja stará mama vydala dve zbierky básní. Po vojne, keď sa k moci dostali komunisti, už mala zakázané publikovať. Jej politické prepojenia z pred vojny, teda okrem toho, že bola židovka, sa dostali na pretras.“
Rodinná história
Fulmeková hovorí, že bolo pre ňu ako spisovateľku zaujímavé a dôležité spoznať dejiny vlastnej rodiny.
„Vnímam to aj ako dejiny našej krajiny. Informácie som vyhľadávala v rozličných archívoch a skúmala som písomnosti, ako napríklad rodinnú korešpondenciu či listy iných židov“
CC: Ako by ste charakterizovali Váš autorský štýl?
DF: Cítim sa komfortne v rozličných žánroch. Konváliu som písala ako dokumentárny román, ale píšem aj novely a iné žánre.
CC: Nebolo pre Vás namáhavé písať o natoľko osobnej téme?
DF: Istým spôsobom áno, ale šlo to celkom dobre. Mala som pocit, akoby som trávila viac času s rodinou.
Hanbiť sa za identitu
Autorka uvádza, že po vojne sa židia na Slovensku museli asimilovať do spoločnosti.
„Starká si dokonca zmenila priezvisko tak, aby znelo slovenskejšie. A ani ja som sa nijako neangažovala v židovskej obci. Keď som bola malá, starká mi vyrozprávalo, čo sa stalo v minulosti, ale tiež ma vystríhala, aby som nikomu nespomínala, že sme mali v rodine židov.“
Hanba sa zväčšovala snahou zahaliť svojou vlastnú identitu.
„Za komunizmu a socializmu to boli veci, o ktorých sa nemalo hovoriť. Keby to bol človek niekde spomenul, mohlo mu to skomplikovať život.“
Každodenné starosti
Povolania spisovateľky na voľnej nohe Fulmekovej veľké bohatstvo na Slovensku neprinesie.
„Aj tak je to povolanie, ktoré mi poskytuje veľa slobody. Pracovné dni si organizujem sama a veľa času trávim rešeršovaním a v archívoch.“
CC: Ako vnímate rozdiel medzi povolaním novinárky a spisovateľky?
DF: Chcela som študovať žurnalistiku, lebo som chcela rozvíjať svoj umelecko-literárny cit, ale keďže som končila štúdium počas komunizmu, vtedy sa písalo predovšetkým podľa ideológie. Radšej by som sa stala novinárkou, ktorá je aktívna v politickom dianí. Keď píšem, premýšľam nad tým, čo je pre čitateľov najrelevantnejšie.
Zážitky mladších čitateľov
Ako spisovateľka tiež vníma celkový vývoj spoločnosti.
„Povolanie spisovateľ u nás stratilo na statuse, ale zároveň zažívam, že moje diela sú relevantné. Cítim to najmä počas besied. Sú to predovšetkým moje historické romány, na ktoré dostávam veľa ohlasov.“
Mladší čitatelia sa v Konválii sústredia skôr na ľúbostný príbeh. Zároveň sa tak však dostávajú aj do historického kontextu, tvrdí autorka.
„Najskôr ich chytí romantika a stane sa akousi vstupnou bránou. No potom si začnú klásť otázky ohľadom detailov v deji.“
Štvaní
Fulmekovej pôvod, ale aj témy, o ktorých píše, boli použité proti nej.
„Počas jednej debaty ma jeden muž začal osočovať a napadol ma s obvinením zato, že ‚nedostatočne oceňujem Slovenský štát‘. Inak sú reakcie na moje knihy zväčša pozitívne.“
CC: Ako je vnímaný Slovenský štát a nacistická okupácia dnes?
DF: Ešte vždy je to téma, ktorá vzbudzuje silné emócie. Časť Slovákov zastáva pozitívny postoj a sú to špeciálne isté časti katolíckej cirkvi na Slovensku, ktoré k nemu prispievajú. A preto je to pre mňa ako autorku dôležité prinášať stále s nové informácie o tej dobe tak a pripomínať tak ľuďom, čo Slovenský štát pre mnohých znamenal. Vďaka práci na tomto dokumentárnom románe som sa dozvedela veci, ktoré nás nikto predtým neučil. Išlo okrem iného o opatrenia, ktoré židom zakazovali sedieť v parku, kúpať sa vo verejných plavárňach či prechádzať sa. Opatrenia a zákony, ktoré by v dnešnej dobe zneli šokujúco, no počas vojny sa vyvinuli do ďalších reštrikcii a napokon vyústili do deportácii židov. Ľudia musia vedieť o dejinách svojej krajiny.
Rozhovor je jedným zo série reportážnych rozhovorov realizovaných počas študijnej cesty UTROP.no na Slovensku financovanej grantovým mechanizmom EHP a Nórskych fondov (projekt CLT03031).
Preklad textu: Petra Mikulášová
je žurnalista a novinár pôsobiaci v nórskom multikultúrnom dvojtýždenníku Utrop.