Sud

Neviem, aký to bol deň. Ani rok si nepamätám.

VEDEL som, že nemám inú možnosť.
Musel som si na ňu počkať. A aby som to čakanie akosi zvládol, aby som sa z neho nezbláznil, nevyšklbal si všetky vlasy a končekmi prstov sa nepredral k spomienkam na ňu, robil som to, čo som robiť mal.
Okolo toho suda som prechádzal vari každý deň. Postupom času… postupom času som už svoje činnosti vykonával mechanicky. V drevárni za domom som dvíhal ťažkú sekeru a presekával ňou polená na dve polovice, triesky sa mi pri zbieraní toho dreva zarývali do mäsa pod nechtami.
Musíš počkať. T​ak mi povedala .
Chodil som okolo toho suda, hladkal ho očami a objímal myšlienkami. Poznal som každý jeho šrám a každú jeho ryhu, ktorú som spôsobil, keď sa doň v hneve zaborila špička mojej topánky.
Ale som trpezlivý, matka ma to tak naučila. Musíš si počkať.
Na dobré sa čaká dlho.

Pravdepodobne piatok. A koniec januára.

NIKDY som si nevedel predstaviť, aké to je. Raz som videl muža, mohol byť tak v mojom veku. Nechal sa zatvoriť do ľadovej kocky po dobu niekoľkých dní, pretože chcel vedieť, koľko toho znesie. Blázon. Ľudia urobia čokoľvek, aby si získali pozornosť.
Počas tej zimy som chodieval do záhrady každý deň. Tlačil som pred sebou fúrik, koleso sa lenivo krútilo a vydávalo nepríjemný, vŕzgajúci zvuk. Ten zvuk ma častokrát vracal do reality, vytrhával ma zo snenia. Aby som sa v myšlienkach od teba odpútal a čakal. Trpezlivo. Pokojne.
Nikdy som si nevedel predstaviť, aké to je, aký to musí byť pocit, keď ti telo obopína chlad a ľad ti pomaly vybozkáva celú pokožku, c​elú, celučičkú.​Zdola až k hlave, schmatne ťa za pačesy a nepustí.
Viem. Vravela si mi, že budeš v poriadku.
„Musíš to urobiť,“ hovorila si mi počas tej noci. Mala si na sebe iba župan, ten, ktorý som ti daroval počas minulých Vianoc. Aký ti bol krátky, vravela si, že v ňom vyzeráš smiešne, no mne si sa páčila.
„Musíš to urobiť.“
„Nedokážem to!“
„Ľudia mnohé veci nedokážu, ale ty áno! Musíš!“
Váhal som, nikdy som nebol takto na pochybách. Vravela si, že ti srdce obopína akási zlá sila a nechce sa ho pustiť. Teplo nášho domova t​ej zlobe p​rospievalo a oheň, ktorý noc čo noc tlel v našom kozube, jej prinášal živiny.
„Iba chlad,“ h​ovorila si, oči si mala zasklené, „​zabije to iba chlad!“
A tak si sa v deň mojich narodenín, v to januárové ráno, vyzliekla a vliezla do starého suda, suda poznačeného jazykmi času, pokypreného hrdzou a špinou. Vliezla si tam, bezbranné mladé žieňa, ktoré sa snažilo vyhubiť tú zlobu, tú čiernočiernu hnusotu, čo sa jej usadila na tom malom ostrovčeku medzi pľúcami. Posledné, čo mi padlo do oka, bola tvoja belasá pokožka.
„Lej, rýchlo lej!“ prikazovala si mi.
A ja som poslúchol, otáčajúc kohútikom u nás vzadu na záhrade. Hrdlo najprv zaprotestovalo, potom si v tej tuhej zime poriadne odkašľalo a z hadice vytryskol prúd vody, prúd taký chladný, až sa mi z neho na chvíľu zastavilo srdce.
„Si si tým istá?“ spýtal som sa. Chcelo sa mi plakať, ale nechcel som to urobiť pred tebou. Nikdy si ma nevidela roniť slzy, bol by som pre teba iba slaboch, kým ty si zostávala silná.
„Urob to!“ naliehala si. „Urob to pre nás oboch!“
Voda tiekla do suda, zapĺňala ho. Keď už bol skoro plný, zostal som tam, nehybne sa dívajúc na to, ako ti modrejú pery a výraz sa kriví v bolestnej agónii. Chcel som, aby sme tú bolesť zdieľali spoločne.
Veď o tom je napokon láska – alebo nie?
Sud nakoniec pretiekol, vrátil ma späť do reality. Keď som hadicu opatrne vytiahol, povedala si, trasúcim sa hlasom: „A­a­a t­t­teraz­z ch­choď. “
Poslúchol som.

Asi siedmy február. Musel to byť siedmy. Sedmička je šťastné číslo.

DNI som si pomaly odškrtával v kalendári. Bol február, slnko roztápalo zem. Sadol som si na múrik u nás na záhrade a díval sa na ten kus ľadu, ktorý zo suda prečnieval. Na to kusisko ľadu, pod ktorým sa krčilo tvoje telo, pod ktorého váhou sa lámala tvoja krehká krása.
Na múrik si prisadol drozd. „Je tam akosi pridlho,“ ozval sa odrazu.
Pošúchal som si ruky, bola mi zima. „Povedala, že mám počkať,“ vravel som.
„Si si istý, že si ju nezabil?“ spýtal sa ma vták.
Ani neviem prečo, ale… zaliala ma zlosť. „Ona žije, jasné!? Nie je mŕtva!“
„Pod tým ľadom však musí trpieť,“ mrmlalo si zviera ďalej.
„Vravela mi, že mám počkať. Vravela mi, že to musí zahubiť!“
Drozd sa uškrnul. „Vy ľudia ste zvláštni ­ urobíte pre lásku hocičo.“
Vstal som a podišiel k sudu. Hladkal som jeho povrch, ľad bol čistý a priezračný. Ale ju… ju som pod ním nevidel. Na chvíľu sa mi zastavilo srdce, tak ako veľakrát predtým, ale bola pod ľadom, vedel som, že tam je.
Musí tam byť.
„Zmizni,“ povedal som zvieraťu, keď pristálo na povrchu suda. „Rýchlo vypadni!“
Drozd začal nervózne prešľapovať z nohy na nohu. „Čo keby som ti pomohol?“ spýtal sa. „A ako?“
„Dostanem ju von,“ odvetil.
Krútil som hlavou. „Nie, nie, vravela mi, že mám počkať. Povedala, že to musí z​ahubiť.“​ „Čo ak skántrila samú seba? A čo ak si jej k tomu dopomohol?“
Krútil som hlavou, krútil som hlavou ako blázon. „Nie, nie, ona vedela, čo robí!“
„A vedel si to aj ty?“ spýtal sa ma.
Na chvíľu som mlčal.
„Pomôžem ti ju vyslobodiť,“ naliehal drozd.
Zamračil som sa.
„Keď ju pod tým ľadom nájdeš mŕtvu, budeš ju môcť dôstojne pochovať.“ Keď to dopovedal, zobákom začal pomaličky ďobať do ľadovej kôrky.
„Prestaň! Heš, heš!“ mával som rukami, kým som toho darebáka neodplašil. Potom som ľad pohladkal, priložil si k nemu líce a zašepkal: „​Prepáč, drahá, prepáč.“

Dni plynú. Vonku sneží. Nútia ma, aby som si spomenul.

NASLEDUJÚCE ráno som sa díval na zakrúžkovaný deň v kalendári. Mala sa už prebudiť, vymaniť sa odtiaľ. Natiahol som si na nohy staré tepláky, na niektorých miestach už boli ošúchané a záplaty sa trhali. Šila mi ich ona, prevliekla cez očko niť a počkala, kým sa ihla zahryzne do bavlnenej látky.
Bol som tu tak sám.
Vydal som sa do záhrady, zatreskol za sebou plechovú bráničku a započúval sa do piskotu vetra.
„Zase ty?“ spýtal som sa s hnevom v hlase.
Drozd sedel na sude, pazúrikmi zarýval do ľadovej kupoly.
„Naozaj ti nemám pomôcť?“
„Zmizni, už som ti povedal!“
„Nehýbe sa tam, nehýbe!“
Premkol ma strach. „Čo chceš? Prečo ma tak desíš?“ Vypľuvol som tie slová prirýchlo, popálili ma na jazyku. Chcelo sa mi zvracať, chcelo sa mi prevrátiť ten sud a krompáčom prebiť tú ľadovú stenu, za ktorou sa krčila ako plod v matkinom bruchu.
„Asi je už neskoro,“ povedal vták smutne.
„Nie….n​ie.​..NIE!​“​vrieskal som.
Vyrazil som vpred, schmatol vtáka do rúk a začal ho hrdúsiť.
„Klameš, klameš!“ kričal som, slzy mi prebárali líca, tavili mi kožu na tvári. Toto nemôže byť pravda, takto sa to skončiť nemôže. Ona žije, bude žiť, viem to, len čo sa odtiaľ vyškriabe…ľad praskne, budem ho zbierať po kúskoch.
Vták padol na zem, medzi prstami som žmolil jeho perie. Som hrozný človek. Som hrozný človek a všetko sa mi vráti.
Matka ma to tak učila.
Každý dostane to, čo si zaslúži.