Oziabajú ma nohy, a tak prekladám jedno chodidlo cez druhé, výmena stráží nastáva, keď to, ktoré stojí na dlážke, pripomína cencúľ. Vtedy bosé nohy urobia onú rýchlu výmenu. Prsty rúk zvierajú parapetnú dosku, zatiaľ čo nos mám nalepený na skle. Je noc, možno dokonca polnoc. Myslím, že bude polnoc, lebo je taká tá naozajstná tma a rodičia už spia. Dospeláci spia, až keď je skoro polnoc. A presne vtedy, keď už spia, môžem čakať na zázrak. Zázraky sa totiž dejú v tichu. Najčastejšie v noci. Aj keď sa náhodou stanú cez deň, tak všetko akoby aj tak na malú chvíľu stíchlo. Mám asi 6 rokov a o zázraku viem všetko. Viem, že niekedy pomáha, keď silno držím parapet, až mi obelejú hánky, zadržím dych a zavriem oči. A keď ich otvorím, tmu pretnú vločky. Veľké ako chumáče bavlny. Celý svet zmäkne, ulice prestanú byť špinavé, autá hranaté – všetky sa zaoblia. Zima sa stane hrejivá. Aj keď ráno musím mať čiapku a rukavice, keď sneží, akoby ma niečo hrialo. A ráno budú na seba ľudia tiež mäkší. Lebo to všetko dokážu vločky.
S pôžitkom zaklapnem notebook, ozve sa zvučka ohlasujúca, že Windows sa uložil k spánku. To je moja Tichá noc. Pípania programových okien dožadujúcich sa mojej pozornosti, neodbytné maily s výkričníkmi pripomínajúcimi, že ich obsah je urgentný – to všetko stíchne. Zhasnem svetlo nad pracovným stolom, aby si sliepňajúcu šetriacu LED-ku, nedajbože, niekto nevysvetlil ako signál, že som ešte k dispozícii. Je 22. december a ja si cynicky vravím, že to sú všetky nevyhnutné kroky, ktoré vedú k vytúženému vianočnému prianiu. Pod stromček si totiž približne od polovice novembra želám svätý pokoj. To je veta, ktorou odbíjam všetky kapustnicovo -punčové debaty s priateľmi či kolegami každý rok. Všetci sa chápavo usmejú a prikyvujú so zasvätením pracujúcich. Pokoj – odpoveď dospelákov. A viem, že tento rok nebude iný a táto otrepaná mantra cynikov bude mojou prednastavenou odpoveďou. A rovnako viem, že aj tento rok budem tak trošku klamať. Že to skutočné tajné prianie nevyslovím. Zo strachu, že ma vysmejú alebo zo strachu, že sa potom nesplní. Sama neviem, čo je skutočný dôvod. Asi celý život si totiž každý rok v skutočnosti želám to isté. Zázrak. A veriť na zázraky po tridsiatke sa už akosi nenosí. Niekedy sa zobudím a pochytí ma strach, že už nikdy nebude snežiť. Snažím sa zavrieť oči a zaspať čo najrýchlejšie, aby som mohla snívať o tom, ako mi vločky padajú na tvár. Čím viac sa snažím, tým viac mokrých máp pribúda na vankúši. Prší mi do snov… Preklínam globálne otepľovanie, vypínam radiátor a schovávam hlavu pod perinu. Možno ráno nájdem na oknách aspoň srieň.
Oziabajú ma nohy, a tak prekladám jedno chodidlo cez druhé, pravá noha je už ako cencúľ – výmena stráží. Lakte mám opreté o parapetnú dosku, na okne sa rosí môj dych. Je polnoc. A nakoniec miesto spánku dúfam. Mám 33 rokov a dúfam, že zázrak si ešte pamätám, že spoznám, keď bude prichádzať a nezmeškám ho. Tento rok ho totiž veľmi potrebujem. Potrebujem vidieť nádej, že keď ráno otvoríme oči, svet bude mäkší a my s ním. Aspoň na chvíľu, aby sme si stihli spomenúť, aké to je. Prsty zovrú parapet a ja zatváram oči.
(1989) je režisérka, pedagogička a redaktorka. Študovala réžiu a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Pracuje v Rozhlase RTVS, kde sa zameriava na literatúru a rozhlasové hry. Pripravuje napríklad reláciu Ars litera. Je spoluzakladateľkou Štúdia Pivnica v Martine, s ktorým pripravuje koncerty, divadelné inscenácie a martinský kultúrny program. V Národnom osvetovom centre pripravovala súťažné prehliadky divadla dospelých a divadla mladých. Pravidelne sa zúčastňuje odborných porôt na súťažiach amatérskeho divadla.