Vinylka

Nick Cave Nick Cave, vlastným menom Nicholas Edward Cave, sa narodil v roku 1957 v Austrálii. Vyrastal na vidieku v oblasti Viktória, v rodine učiteľa a knihovníčky. Od skorého veku bol vedený k čítaniu náročnejšej literatúry, no podobne ako mnohým iným mladým ľuďom, ani jemu sa celkom nepodarilo vyhnúť úskaliam dospievania. Kľúčovou pre štart jeho tvorby sa stala smrť otca. Zahynul pri dopravnej nehode a matka mu ju oznámila vo chvíli, keď bola syna vyzdvihnúť vo väzení po tom, čo ho obvinili z vlámania. Mal devätnásť a prežíval pomerne chaotické a zmätené obdobie, emocionálny tobogan. No od tohto momentu sa v ňom začali zbierať emócie, podnety, slová ako základ pre budúcu tvorbu. Umelecky však ešte vyprofilovaný nebol, študoval výtvarné umenie a kvôli problémom s heroínom prestal navštevovať umeleckú školu, sekol aj s hudbou, lepšie povedané, s formálnym vzdelávaním. S hudbou ako takou, samozrejme, nie. V rokoch 1973 až 1983 bol súčasťou skupiny The Birthday party. Založil ju so spolužiakmi a hrali predovšetkým prevzaté skladby. Po čase, keď sa počet členov znížil a stabilizoval, prešli na vlastnú tvorbu. Pomerne rýchlo získali popularitu a veľmi pomohol príchod Rowlanda S. Howarda, gitaristu a skladateľa. Zamierili do Európy.

S gotickým, alternatívnym či experimentálnym rockom nemali núdzu o fanúšikov. Bledý spevák s čiernymi vlasmi svojím hlasom a večne „rozbitým“ pohľadom presne zapadal do celkového konceptu. Lepšie povedané, svojou osobnosťou a zjavom ho priamo vytváral. Hoci sa zdalo, že členovia kapely sú životom mierne otrávení a znechutení, nevynechali príležitosť užívať si, predovšetkým aktívnou konzumáciou alkoholu a omamných látok. Neboli ani prví, ani poslední a hlavne v časoch, kedy sa podobný prístup bral ak už nie ako úplná norma, aspoň ako v podstate ticho tolerovaná záležitosť. 

Aj pod vplyvom intenzívneho spôsobu života sa vzťah medzi Nickom a Howardom rozpadol a na scénu tak prišlo v roku 1984 zoskupenia Nick Cave and The Bad seeds, to už jeho popularita, myslím, dorazila aj do našich končín, hoci vzhľadom k dobe, iba veľmi opatrne. V deväťdesiatych rokoch sa v našom mainstreame zviditeľnil piesňou Where the Wild Roses Grow z albumu Murder Ballads (1996), duetom s Kylie Minogue. 

Témy ich piesní môžeme zhrnúť na jednom mieste, odchýlky od začiatkov až po súčasnosť nie sú príliš veľké. Smrť, viera, náboženstvo, láska, násilie, krajné a extrémne emócie. Jeho piesne bývajú rozprávaním príbehov, nie iba opisom. Dokonca sa občas, priradené ku konkrétnym udalostiam, môžu zdať takmer prediktívne či fatálne. Možno nie úplne prorocké, ale akoby mali tendenciu stávať sa skutočnosťou, ak je človek dostatočne poverčivý. Albumov s oboma kapelami nahral mnoho. The Birthday party (1980), Junkyard (1982), From Her to Eternity (1984), Your Funeral… My Trial (1986), The Good Son (1990), už spomínané Murder Ballads (1996), No More Shall We Part (2001), Dig, Lazarus, Dig! (2008), Push The Sky Away (2013), Skeleton Tree (2016), kompiláciu Lovely Creatures: The Best of Nick Cave and The Bad Seeds (2017). To je iba stručný zoznam. 

Kompilácia Lovely Creatures je trojalbum, výber, respektíve prierez, spoločnej tvorby skupiny. Dostali sa na ňu piesne ako Tupelo, The Weepeng Song, Higgs Boson Blues, Into My Arms, Love Letter, We No Who U R, celkovo dvadsaťjeden skladieb. 

Nick nie je iba hudobník a skladateľ, ale takisto spisovateľ, herec a scenárista. Jeho hudba sa objavovala a objavuje vo filmoch, najčastejšie v popkultúrnych, napríklad v Batmanovi, Shrekovi, Harrym Potterovi, Vreskote, Hellboyovi a pod. 

Debutoval knihou King Ink (1988), sú v nej texty, drobné prózy a jednoaktovky od roku 1978 až po rok 1986. Veľmi rozporuplne bola prijatá kniha And the Ass Saw the Angel (1989, v češtine A uzřela oslice anděla). Rozhodne nejde o jednoduché čítanie. Dej, ak možno hovoriť v zásade o klasickom deji, je plný temna, boja zla so zlom, kde na samom dne vlastnej existencie nachádzame akurát spodné prúdy, ktoré nám neumožňujú odraziť sa od dna a už vonkoncom sa vznášať k svetlým zajtrajškom. Určite neodporúčam čitateľom s jemnejším vkusom a slabším žalúdkom. Nie, nie je to horor. Je to až desivý popis možnej reality. Zatiaľ poslednou knihou je v roku 2009 vydaná The Death of Bunny Munro (Smrť Bunnyho Munroa). Opäť náročné rozprávanie o vine, treste, pokání a živote na hranici reality a sna. Prierez textárskou tvorbou z rokov 1978 až 2007 vyšiel ako Complete Lyrics, v Čechách pod názvom Texty 1978 – 2007. 

Neviem, či existuje umelec, na ktorého tvorbu by osobný život nemal priamy vplyv. Cave nie je výnimka. Celkovo sa stal otcom štyroch synov s troma partnerkami. Zosobášil sa dvakrát, s prvou manželkou mal syna Luka. V rovnakom roku sa narodil syn Jethro, nemanželské dieťa, s ktorým sa stretol, keď mal približne osem rokov. So súčasnou manželkou Susie Blickovou sa im v roku 2000 narodili dvojičky Arthur a Earl. V júli roku 2015 zažili tragickú stratu, keď ich syn Arthur umrel na následky zranení po páde z útesu. S udalosťou sa spevák snažil vysporiadať dokumentom One More Time with Feeling a albumom Skeleton Tree (2016), následne absolvoval veľké európske turné. Sprievodná kapela The Bad Seeds v zložení Warren Ellis, Martyn Casey, Thomas Wydler, Jim Sclavunos, George Vjestica a Larry Mullins je označovaná za najlepšiu koncertnú kapelu súčasnosti. Turné predstavilo prevažne skladby z posledných dvoch albumov. 

Nick Cave sa k smrti svojho syna nevyjadroval, verejnosť poprosil o zhovievavosť a zachovanie súkromia. Výsledkom sa stala nesmierne hlboká výpoveď v podobe dokumentu a hudby. Ako inak sa vyrovnať s osobnou tragédiou? Popri tradičných, takmer apokalyptických víziách je album vyjadrením straty milovanej osoby. Nie iba plačom, ale citlivou sondou, zhrnutím a vyjadrením bolesti v jej najesenciálnejšej podobe. Nick sa vracia na svetlo. Uvoľňuje zovreté päste, s otvorenými dlaňami sa ponúka každému, kto je ochotný načúvať. Vzácny moment, ak uvážime, že svoje súkromie si spevák značne chráni. Keďže celá jeho tvorba bola vždy zameraná na pohľady do duší, na zachytenie krajných emócií a často takých, ktoré si sami pred sebou za žiadnu cenu nechceme priznať, Skeleton Tree môže skutočne vyvolať pri počúvaní menšie zemetrasenie. Alebo aspoň zosuv pôdy, ktorý nezanáša, ale práve naopak, odkrýva. Texty tak už nie sú príbehmi, ale reflexiami. 

„Nikdy, nikdy nevysvetľuj svoju tvorbu. Umelec nikdy nemusí vysvetľovať svoj zámer ani okolnosti, počas ktorých dielo vzniklo,“ opakoval mi často jeden priateľ. V prípade Skeleton Tree by sme mohli toto pravidlo aplikovať na pasáže, kde je zrejmé, že album vznikal pod tlakom, možno z neho chvíľami cítiť určitú „nedotiahnutosť“. Umelec nevyhovie úplne všetkým a tam, kde jedni vypnú snahu o analýzu a posudzovanie hudobnej a obsahovej stránky albumu, iní môžu s ľahkosťou hľadať nedostatky a absolútne nebrať do úvahy verejne známe udalosti predchádzajúce vzniku niektorých skladieb. Nakoniec, pri každom druhu umenia je to samotný divák (poslucháč, fanúšik, čitateľ…), ktorý určuje pridanú hodnotu, presne tú, ktorá ho osloví, čo dokáže identifikovať, s čím sa vie stotožniť. Nick Cave počas svojej bohatej a stále trvajúcej aktívnej kariéry vytvoril taký rozsah tvorby, v ktorej sa jeho fanúšik môže hľadať, pátrať, počúvať a nechať prekvapovať, prípadne presne siahať po tom, na čo má práve chuť, o čom vie, že potrebuje počuť alebo čítať.

„Väčšina z nás sa nechce zmeniť, nie naozaj. A prečo by sme mali? To, čo v skutočnosti chceme, je modifikácia. Chceme modifikovať pôvodný model, no zachovať samých seba. Zároveň dúfame vo svoju lepšiu verziu. Ale čo nastane, ak sa prihodí čosi katastrofálne, že vás to zmení náhle, z jedného dňa na druhý? Zmeníte sa zo známej osoby na úplne neznámeho človeka. Pozriete do zrkadla a dokážete identifikovať tvár, ale bytosť ukrytá pod kožou je niekto celkom cudzí. Keď potom vyjdete von, svet je stále ten istý, ale vy ste rozdielna osoba a musíte si svoju pozíciu vytvoriť nanovo.“

Nick Cave: One More Time with Feeling